Neživý. A predsa ešte živý...

Autor: Magda Kotulová | 1.2.2012 o 23:52 | Karma článku: 10,81 | Prečítané:  1328x

Váhala s nadpisom tohto svojho uvažovania. Zničená okolnosťami a súčasnou nemilosrdnou realitou, sedela v kresle pred hluchým televízorom, ktorý umlčala, lebo už mala dosť televíznych tlačoviek a táraní, ktoré sa začali hneď po novoročných sviatkoch. Vlastne sviatky sa ani neskončili. Na východe ešte týždeň trvali. A horenosí politici, čo si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta, začali predvolebnú kampaň skôr, ako mienili. Nevydržali. Ako kone pred dostihmi, keď od nervozity dupú kopytami do zeme a prešľapujú z nohy na nohu. A predsa sú takí maličkí ľudkovia. Veď tak málo urobili pre občanov. Pre seba tak strašne mnoho. Vrecká na kabátoch mnohým, hlavne tým na špici, ohromne odstávajú, čo ich majú naplnené tým cvengotavým.

Takže sedela nepohnute. Myslela na svojho chorého, ktorého si vybavovala momentálne v pamäti. Videla ho ako v sne, ležiaceho na posteli v čistých nemocničných vankúšoch, bledého, pochudnutého na kosť, že vyzeral akoby práve vyšiel z koncentráku, či ruského gulagu. Počula v ušiach jeho nezrozumiteľný šelest slov, ktoré ťažko vydával z úst. Aj jeho spomalené pohyby ju rozsmutnievali. Ledva, ledva zdvíhal zoslabnuté ruky. Viac bol smutný, ako sa usmieval. To sa stávalo zriedkavo. Hádam iba vtedy, keď videl okolo seba zástup svojich detí, alebo vnukov. Vtedy sa cítil spokojnejší. Úsmevom, aj keď len sekundovým, dal svoju radosť z návštevy najavo. Občas odkryl perinu, ktorá mu zahaľovala tenučké, bez svalov, dlhé nohy. Všetky kŕčové žily, čo mu kedysi nohy špatili, sa mu čosi-kamsi vstrebali pod kožu. Občas len morská voda, keď boli na dovolenke, vtiahla nepokojné žily dnu a dovolila, aby ich mal na istý čas celkom fešácke. Spod periny vykúkala čipkovaná papierová plienka. Nehodila sa pre chlapa ako hora. Ale čo už? Keď sa muselo, tak sa muselo dávať to, čo sa dáva drobcom, keď im to treba.

Občas mu podržala ruky. Objímala ich, chladné ako ľad, vo svojich horúcich a jemne mu ich pohládzala. Občas si ich vytrhol a šmátral nimi po neviditeľnom objekte vo vzduchu. Raz neprítomne pozeral, raz si ju skúmavo prezeral, občas sa v jeho očiach a na lícach objavili slzy.

„Všetko som zbabral!... Tebe!... Všetko!... Už je koniec!“ vyrozumela z jeho, ešte ako tak zrozumiteľných slov v hore smútku.

Potom sa ho snažila upokojovať a vravieť, že nech sa nebojí, že ešte nie je všetko stratené. Nech len bojuje, bojuje, snaží sa byť silný... Všetky tie slová zdali sa jej také prázdne, duté a nanič, že radšej mlčala a sedela len bez slov a pohládzala mu neduživú dlaň.

Myslela na neho. Neustále. Na neživého, a predsa živého. Odovzdaného osudu, ale aj neodovzdaného, s ešte iskierkami nádeje, keď mu to ako tak v hlave zasvietilo.

Zauvažovala nahlas: To je ako zrada, nevera. Aj neverný manžel, čo zradil lásku, ktorú jej sľuboval na večnosť, naraz akoby pre ňu umrel. Je mŕtvy pre zradenú, podvedenú ženu. Je mŕtvy - živý manžel. Tak jej pripadala aj jeho choroba, ťažká choroba, v ktorej od nej na hodiny odchádzal, aby sa na krátku minútu navracal v svetle spoznania skutočnosti, v ktorej sa obaja nachádzali. A potom v ňom opäť život pohasínal. Meravé oči pozerali do povale, a ona sa ustarostene prizerala, či sa jej opäť živý z toho druhého brehu navráti...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?