Sestričky /nie z Kramárov/ a knižka

Autor: Magda Kotulová | 19.1.2012 o 20:25 | Karma článku: 12,55 | Prečítané:  1922x

Tak, aj ja som sa zošmykla zimným svahom až do teplých perín v Štátnej nemocnici. Z čista jasna som sa našla na železnej posteli, nalievala infúziami, hladovala ako bezdomovec a pozerala tupo do bielej povale nad sebou. Vystretá ako neživá, bez pohybu, keď do mňa dopovali chemikálie, aby som bola ako-tak fit a vytrhla sa, či utiekla z „prezidentskej choroby“ čím skôr domov, občas som sa modlila ruženec a občas rozhutovala práve o tom, o čom teraz vlastne začínam vyklepkávať na dlho opustenej klávesnici. Mám dojmov plnú hlavu. Tak ju treba trošku vypustiť ako pneumatiku, aby mi nebodaj nepraskla a nevyfučal z nej všetok pokoj, ktorý ako-tak obsahuje.

Bola som milo prekvapená po nemilej skutočnosti, že som sa ocitla v Dome záchrany, že som sa stretla so skvelým osadenstvom. So sestričkami, tichokráčalkami, ktoré v noci nelietajú s hurhajom po chodbách. Rozstenanú stárež tíšia šepotom, aby nebudili ostatných pacientov a brali na nich ohľad. Tíško chodia tak, akoby anjeli vo vzduchu. Ktovie či náhodou vôbec kráčajú, a či naozaj nelietajú. Takú pretichú chôdzu majú. Keď sa predo mnou raz nadránom objavila v šere nemocničnej izby postava s revolverom-teplomerom pri mojej hlave a z hlavne sa zablysla žiara, myslela som si, že nebodaj stojí pri mne mafián v bielom golieri a odstraňuje toho tisíceho, čo vykričal, že Gorila sa zbláznila, a že riadne vyvádza pustená z reťaze. Chúďa sestrička, keď som vykríkla z obavy o život, tichulinko sa ospravedlňovala: „Nechcela som vás poľakať! Prepáčte!“ Stále neviem, kto vymyslel tie nemožné teplomery, ktoré ani poriadne nemerajú teplotu, len sú akoby načarované v celej EÚ. Kde sú tie naše dobré ortuťáky? Posledné som pokazené vyhadzovala pred mesiacom. Vraj ich dostať ešte na Kube. Žeby sme sa na ňu a za nimi vybrali? Istota dobre zmeranej telesnej teploty by bola iste väčšia, ako nameraná z tých fajnových, digitálnych.

Príjemné sestry, ktoré bez reptania a pokorne vyhovovali všetkým, niekedy aj malicherným potrebám nás pacientov, som obdivovala. Ako merali, či vlastne behali desiatky kilometrov od rána do večera po nemocničnej chodbe, zháňali to i ono, vypínali a zapínali infúzie, merali tlak, preväzovali, dvíhali ľudské opustené, zničené trosky, podávali čaj, aj keď občas studený, preväzovali šomravých či rozjajkaných chorých. Všetka česť! Kiež by boli také šľachetné dievky, aj po iných špitáloch. Musí sa oceniť ich presné napichnutie, zavedenie kaníl. V iných nemocniciach občas tak dokatujú pacienta, že ho šťuchajú do stareckých, vetchých žíl niekoľkokrát. Trafili presne, bez modrín a zbytočných trápení.

Lekári? Riadni chlapi, akých vídať po nemocniciach už poriedko. Na môj vkus trošku síce stručných. Ale to hlavné vždy povedali, vysvetlili, nariadili a vyriekli ortieľ. Prosto, šikovní. Niežeby som neuznávala ženské lekárske osadenstvo. Spoznala som kedysi v živote niekoľko skvelých lekárok: profesorku Štekláčovú, Antalovú a ešte zopár šikuliek, spolu aj s mojou švagrinou mikrobiologičkou, ktorá vie, že vie, a že vedia aj pacienti, že vie a vedia. Ale chlap, skutočný chlap na pohľad jedna radosť, je tiež radosťou pacienta, že je v jeho silných, tvrdých, istých, vypracovaných rukách.

V tejto nemocnici prvé dni sa nedalo nič robiť. Len polihovať, z času na čas zaklebetiť s babkou povedľa mňa ležiacou a o pár rôčkov odo mňa staršou. Knižku, ktorú mi vstrčila dcéra do tašky, aby som ako stará milovníčka literatúry mala na chirurgii vraj čo robiť, som si ani poriadne nepozrela. V posledný deň, keď starká odišla do domáceho liečenia a mne bolo povedané, že aj ja ráno odmašírujem na svojich tiež domov, schytila som do rúk darovanú, útlu knižočku. Moja radosť bola preveľká. Názov knižky znel: „18 ročná slovenská republika KOVÁČ SCHUSTER GAŠPAROVIČ v rozhovore s karolom lovašom“. Hurá, chcelo sa mi zvolať. Dostala sa mi do rúk super knižka. Dobre sa číta. Objasňuje. Inteligentne je napísaná. Stručne. Jasne. Priliehavá. Nevysvetľuje. Predkladá obraz troch našich najvyšších postáv v ponovembrovom štáte. Lovaš je skvelý. Výborne v rozhovore odhalil naše slovenské hlavičky. Každý, kto má rozum pochopí - KTO JE KTO. Teším sa na ďalšie sľubované knižky o Mečiarovi, Luptákovi, Slotovi. Ako sa len ľudia vedia sami charakterizovať a ukázať, čo je v nich dobré i zlé, pekné aj škaredé.

Vám sestričky, lekári, brat Šavol, vďaka za dni, ktoré som strávila v Štátnej nemocnici na Mickiewiczovej, bez ujmy na zdraví fyzickom i duševnom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?