Dolu zimným svahom

Autor: Magda Kotulová | 11.1.2012 o 17:17 | Karma článku: 12,87 | Prečítané:  1272x

Sedela v prázdnej izbe, kedysi plnej života z rozvetvenej rodiny a z vtipov a smejov jej muža. Dnes tu panovalo hrobové ticho. Potrebovala ho síce po dňoch plného stresu, z vyčerpanosti z prebdených nocí, keď ho opatrovala, upokojovala a uskutočňovala všetky jeho želania. Chvíľami si aj vychutnala pocit, že nemá na hrudi visiaci balvan zodpovednosti za stav ťažko chorého, ktorý sa každým dňom horšil. v

Sama momentálne ochorela. Mala teplotu a nejakú nepríjemnú brušnú virózu, ktorej bolo po Bratislave v týchto dňoch akosi priveľa. Aj jej mala vnučka sa s ňou ocitla až v nemocnici. Preto nikam nešla, nemohla ísť ho ani navštíviť, uloženého v nemocničnom zariadení.

Ale musela na neho ustavične myslieť. Hovorí sa, že zíde z očú – zíde z mysle. Máš ho vidieť. Kto prežil s niekym päťdesiatšesť rokov spoločného života v dobrom i v zlom, nemôže len tak nemyslieť na svoju druhú polovičku, s ktorou je spiaty, zviazaný na večnosť.

Pripomínala si jeho zdvihnutú ruku a tichú prosbu, keď išla okolo jeho postele, aby si sadla vedľa neho a dala mu ruku. Túžil stále, aby ho za ňu niekto držal. Koľkokrát to odmietla z dôvodov, že by jej prihorelo mäso, ryža, že sa končilo pranie bielizne, ktorej mala teraz neúrekom, lebo potreboval stále viac a viac čistých vecí, ktoré znečisťoval. Keď mu dôrazne povedala: „Nemám teraz čas, potom neskôr prídem,“ stíchol a upieral oči do povale. Neprítomne ležal, akoby už ani nepatril do tohto sveta a videl breh toho iného, záhadného, tajomného a znepokojujúceho dušu. Keď si potom chcela k nemu prisadnúť a podržať mu ruku, poláskať, už akoby stratil záujem. Vtedy žiadal kadejaké, aj malicherné potreby.

Pred pár dňami sa mu stav rapídne zhoršil. Začal bľabotať, nič mu nerozumela, ťažko dýchal, bol nepokojný, nespavý a ona padala už od únavy a tak rodinná rada vyriekla, že musí pacient ísť na previerky do nemocnice. Aj ho tam dopravili. Ťažko to znášal, domáce prostredie a domáci to je to, čo človek na odchode potrebuje.

Stále videla jeho vzpriamenú ruku k nej a jeho prosebné oči. Myslela si, že bude môcť niečo viac robiť, keď odíde na doliečenie, ak vôbec o doliečení v jeho prípade možno ešte hovoriť. Nemohla sa však sústrediť na nič. Ešte aj počítač, ktorý bol jej azylom v nepríjemných dňoch života nechávala stáť. Ani kniha, ktorú si chcela už dávno prečítať, po ktorej mesiace túžila a sa k nej nedostala, zrazu ju nevzrušovala a nemala interes, aby po nej siahla.

Večer pozerala aspoň správy. Videla na obrazovke začiatok plesu v opere. Dráždil ju červený koberec, po ktorom naučeným krokom a takým istým úsmevom kráčali „spokojné“ páry. V drahých garderóbach. Známi, neznámi. Slávni, aj menej slávni. Boháči, aj nie boháči. Uvedomila si, že by týchto všetkých, ako si oficiálne vykračujú k radosti života, k zabudnutiu na starosti tohto sveta, poslala hneď pred štyroch umierajúcich mužov, ktorí ležali v spoločnej izbe a o plese v Bratislave nemali ani potuchy. Prosto už mysleli na celkom iné veci. Mená s titulmi nad ich posteľami pripadali smiešne, keď ste videli kedysi silných mužov ležať odkrytých ako batoľatá v plienkach. Ktovie ako by tá rozševelená Smotánka reagovala na utrpenie, smrť, odchádzanie. Vraj bol ples v opere charitatívny. Bol?... Tých niekoľko tisíc eur je vzácnosťou, keď sa dostanú tam, kam patria. Ale kde sú tie ostatné, čo sa rozhádzali v miestnostiach ND a v domácnostiach prítomných, ktorí sa bezstarostne zabávali. Nakoniec mali a majú na to právo. Veď každý deň sa v ich rodinách neumiera. Nie?...

A tak si uvedomila, že kotúľanie sa zasneženým svahom do zimy a ľadu pokračuje všade. Smrť je všade prítomná. Stojí pri každom z nás. Len si ju neuvedomujeme, alebo nechceme uvedomiť. Ale stojí a čaká koho by uchmatla. Načo filozofovanie o nej, načo skrývanie pred ňou. Siaha rukami na nás všetkých. Aspoň to je spravodlivé na tomto svete – v nej sme všetci rovní.

Jej druh v živote rúti sa bezmocne v lavíne ťažkého snehu, vystiera za ňou ruky a ona mu, bohužiaľ, hoci by strašne chcela, nevie pomôcť. Kotúľa sa pred ňou a ona sa ho snaží zachytiť, zachrániť ho. Nejde to. Nedá sa to... Lavína smrti naberá rýchlosť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?