Dívala som sa na ozdôbky, ktoré mali neuveriteľné množstvo rokov, počítam ich tak na päťdesiatpäť rokov, na ktorých boli stopy používania, poškodenia. Neraz som ich držala v ruke nad vedrom na smeti a chcela ich do neho vrhnúť, ale vždy som sa spätila a zabalila ich opäť do škatúľ, kde spočívali až do nasledujúcich Vianoc. Traja králi boli dátumom, kedy som ich schovávala a s obavou myslela pri tom na to, či sa všetci z rodiny dožijeme budúceho voňavého stromčeka.
Tohoročný sa mi zdal najkrajší zo všetkých predošlých. Neviem, či to robila moja staroba, pocit pomalého chradnutia, vedomosť skorého odchodu môjho najbližšieho človeka, ktorý stával pri mne doteraz pod každým vianočným stromčekom, ale bola som svetielkami rozligotanou, rozkošatenou jedličkou nadšená. Upokojoval ma pohľad na ňu.
Samozrejme, ako som tak na ňu hľadela a pohládzala pozornými očami jej konáre ovešané jagotavými guľami, rozličnými postavičkami, srdiečkami, hviezdičkami, anjelikmi, vynárali sa mi obrazy z môjho života a zo života mojej rodiny.
Občas ma pri spomienkach bodla u srdca bolesť z prekonaného utrpenia, sklamania. Potom mi srdce zapišťalo ako ten najspevavejší drozdík na svete od slasti, čo krásneho, teplého a nežného som zažila, precítila, dostala do daru od života i od svojich najbližších.
Naraz sa mi môj obrovitý obraz stenčil a vyhupol sa mi iba ten, v ktorom práve žijem a som v ňom ponorená až po uši.
Bolesť, stres, utrpenie, únava. Ale aj spokojnosť z rozhodnutia robiť to, čo človek so svedomím a s láskou v srdci má, musí, aj keď sa všetko živočíšne v ňom vzpiera. Byť vždy človekom s rozhorúčeným srdcom, aj keď neraz dopadá naň studená ľadová sprcha, čo ho schladzuje, zmrazuje do nepríčetnosti, aby sa opäť zo zvláštnych dôvodov opäť rozhorelo, zahorelo a bolo normálnym žeravým srdcom, aké by mal mať každý, aspoň slušný, jedinec.
Bilancovanie? Ale ani nie. Načo bilancovať? Veď život pokračuje: po Vianociach, Silvestri, Novom roku a v ďalších dňoch po ňom. Aké budú tie dni? Ako ich prežijeme, prežujeme? Ako a či ich dožijeme? Je to v nás - a aj nie je. Tak treba výdrž, odhodlanie a mať vždy nádej, že srdce i telo sa rozpáli dožerava a pôjde sa ďalej, aj po cestách nevydláždených, hrboľatých, prašných. Ale sa pôjde. Musí kráčať...
Tak nebilancovať! Konať!
