Bilancovanie

Autor: Magda Kotulová | 1.1.2012 o 21:22 | Karma článku: 11,91 | Prečítané:  1143x

V izbe, kde som sedela rozvoniavala vysoká, nádherne vyzdobená dozlata, jedlička. Občas som sa na ňu pozrela a spokojne som rozmýšľala nad množstvom stromčekov, ktoré vystávali na mieste, kde stála teraz ona. V rokoch, keď boli deti malé, keď sa stali tínedžermi, keď sme mali v rodine manželskú krízu, keď to doma všetko výborne klapalo, keď sa nám uprostred štedrej večere roztrepala misa s majonézovým šalátom tak, že sme ho nemohli jesť pre črepy, ktoré z neho trčali, v rokoch, keď sme trávili vianočný večer už ako starí manželia bez detí, vyletených z hniezda, a teraz v rokoch, keď sme chorľaví a skleslí.

Dívala som sa na ozdôbky, ktoré mali neuveriteľné množstvo rokov, počítam ich tak na päťdesiatpäť rokov, na ktorých boli stopy používania, poškodenia. Neraz som ich držala v ruke nad vedrom na smeti a chcela ich do neho vrhnúť, ale vždy som sa spätila a zabalila ich opäť do škatúľ, kde spočívali až do nasledujúcich Vianoc. Traja králi boli dátumom, kedy som ich schovávala a s obavou myslela pri tom na to, či sa všetci z rodiny dožijeme budúceho voňavého stromčeka.

Tohoročný sa mi zdal najkrajší zo všetkých predošlých. Neviem, či to robila moja staroba, pocit pomalého chradnutia, vedomosť skorého odchodu môjho najbližšieho človeka, ktorý stával pri mne doteraz pod každým vianočným stromčekom, ale bola som svetielkami rozligotanou, rozkošatenou jedličkou nadšená. Upokojoval ma pohľad na ňu.

Samozrejme, ako som tak na ňu hľadela a pohládzala pozornými očami jej konáre ovešané jagotavými guľami, rozličnými postavičkami, srdiečkami, hviezdičkami, anjelikmi, vynárali sa mi obrazy z môjho života a zo života mojej rodiny.

Občas ma pri spomienkach bodla u srdca bolesť z prekonaného utrpenia, sklamania. Potom mi srdce zapišťalo ako ten najspevavejší drozdík na svete od slasti, čo krásneho, teplého a nežného som zažila, precítila, dostala do daru od života i od svojich najbližších.

Naraz sa mi môj obrovitý obraz stenčil a vyhupol sa mi iba ten, v ktorom práve žijem a som v ňom ponorená až po uši.

Bolesť, stres, utrpenie, únava. Ale aj spokojnosť z rozhodnutia robiť to, čo človek so svedomím a s láskou v srdci má, musí, aj keď sa všetko živočíšne v ňom vzpiera. Byť vždy človekom s rozhorúčeným srdcom, aj keď neraz dopadá naň studená ľadová sprcha, čo ho schladzuje, zmrazuje do nepríčetnosti, aby sa opäť zo zvláštnych dôvodov opäť rozhorelo, zahorelo a bolo normálnym žeravým srdcom, aké by mal mať každý, aspoň slušný, jedinec.

Bilancovanie? Ale ani nie. Načo bilancovať? Veď život pokračuje: po Vianociach, Silvestri, Novom roku a v ďalších dňoch po ňom. Aké budú tie dni? Ako ich prežijeme, prežujeme? Ako a či ich dožijeme? Je to v nás - a aj nie je. Tak treba výdrž, odhodlanie a mať vždy nádej, že srdce i telo sa rozpáli dožerava a pôjde sa ďalej, aj po cestách nevydláždených, hrboľatých, prašných. Ale sa pôjde. Musí kráčať...

Tak nebilancovať! Konať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?