Zazvonil zvonček a rozprávka sa neskončila. Len začala. Mladý, prepekný kňaz ako tie adventné vence pred ním, s milým úsmevom, začína bohoslužby. Chrám je plný mladých ľudí, chlapcov, dievčat, žien i mužov s kopou detí, čo načúvajú príjemnému hlasu svojho kňaza-priateľa, ktorého dobre poznajú z každého sviatku a občas i z pracovného dňa.
Obrady pokračujú. Kostolný spevácky súbor tínedžerov jemne nôti a neskonale pôsobí na publikum.
Ona sedí pohrúžená v sebe. Rozmýšľa nad skutočnosťou, v ktorej sa práve nachádza. Z jednej strany sedí jej muž na invalidnom vozíku, vedľa neho zať, čo striehne, aby sa tomu na tom koči dobre sedelo, vedľa nej malý vnúčik, ešte ďalej najstaršia vnučka s manželom a úplne na samom konci dlhokánskej lavice jej, už staršia dcéra.
Blíži sa Evanjelium. Pred ním ešte Epištoly. Speváci stíchnu a jej vnuk letí k oltáru s hrubou knihou v ruke. Čo sa deje...? Prebleskne jej hlavou. Aháá... Lukáš trieli čítať pasáž z Písma. Načúva jeho odvážnemu, energickému hlasu. Derie sa z dvanásťročného chalana prenikavo. Strapatá bohatá štica ho zdobí, neprekáža očiam, aby dovidel na vzácne, čisté slová, myšlienky, ktoré jeho pomocou letia chrámovou loďou.
Chlapča sa vracia letkom k nej do lavice, tak ako z nej vyletelo. Zbor vysiela opäť svoje jemné melódie, vyjadruje vrúcne slová piesní, čo sa derú až z hĺbky sŕdc.
Vtom vyskočí zo sedu aj manžel vnučky. A opäť s hrubiznou knižkou v ruke. Poberá sa prirýchlo taktiež k oltáru, pokrytom fialovým prestieradlom, na ňom v žiari plamienka tróni rozžatá sviečka na adventnom venci. Čo je?... Opäť sa prekvapuje... No čo?... Opäť čítanie. Tentoraz - Prosby. K Bohu. Za veriacich... za politikov... za... za... Mladý muž dočíta, vracia sa od oltára. Sadá si k nej: dojatej.
Skláňa hlavu a slzy šťastia jej dopadnú na zimný kabát a na ruky, ktoré zviera k modlitbe. Zlatí..zlatí...Tí jej okolo nej. Aj tí všetci tu prítomní, ktorí roznášajú svetlo, jas, žiaru, pocit akéhosi tepla, čo rozohrieva všetko navôkol, aj ju. Utrie si mokrotu spopod mihalníc, aby ju ostatní nezbadali. Zacíti sa nevýslovne šťastná.... Ocitla sa medzi synmi Svetla, ktoré pôsobí široko-ďaleko a robí zhromaždených v objatí jeho lúčov - spokojnejšími, lepšími...
A vonku, mimo chrámu to nepokojom a zimou, dezorientáciou, deštrukciou len tak búri, šumí, vlní sa...