Smutno mi bolo pri pozeraní týchto oklamaných neborákov. V tejto krajine slúži, robí môj spolužiak a dobrý priateľ, Bernard, verbista, misionár. Píše mi z času na čas maily a oboznamuje ma, ako sa tam ťažko žije, aká je tam chudoba, ako sa ľudia búria, ako poriadajú pochody do miest, aby si vydobyli svoje ľudské i občianske práva, neraz pomotaní a ohlušení socialistickými parolami. Ale vidí, potvrdzuje, vníma - úžasnú nespravodlivosť, chudobu väčšiny národa. Pomyslela som si: skoro vždy a všade je to stále to isté. Chudobní a bohatí. Majetní a nemajetní. Politici a občania.
Prišli mi na um naše blížiace sa voľby.
Ľavica sa zhrčila dokopy. Pokradla „socialistov“, bývalých komunistov z každých strán, aby ich uväznila v stáde, čo vonia červenými klinčekmi, má chuť červených čerešničiek, nad hlavami plápolá červená zástava, ešte vyššie červená žiara z Moskvy Putina, v srdci heslá starých leninských ideí. Spolu, verne, vsunutí do stáda, ktoré sa teperí oddane k jednej jedinej pravdivej Strane. Počuť to more červene ako búcha svojimi bagančami, čižmami. Kde sa zastaví a čo z toho vznikne? Vidno ich ako v sne: zdvihnuté do výšky zaťaté päste.
Na druhej strane rozštiepená pravica na franforce. V tých úbohých zdrapoch skrývajú sa osobnosti slušných, čestných, pravdivých ľudí, medzi množstvom otrlých cynikov, ktorým kedysi bolo predsa len niečo sväté, ale ťahom ku korytu, k moci, k množstvu možností ako si naplniť vrecká, zabudli na svoje šľachetné predsavzatia a zostali trčať na dne svojich dobrých úmyslov, snáh pre občanov, národ.
A tak rozštiepenci handrkujú medzi sebou, strkajú do seba, ako tínedžeri, keď sa hádajú o to, ktoré mužstvo porazí vo futbale aký mančaft a drgajú sa rukami, ako volčeky rohami medzi sebou. Drkocú, mračia sa na seba, zatínajú päste. Zanechali dobrú vôľu na dialóg, čo im prikazuje demokracia, strčili ruky do vreciek, aby si ich nemuseli bratsky podať. Obracajú sa nafučane k sebe chrbtom a kráčajú nie jedným a tým istým smerom, ako na druhej strane tí červenoarmejci, ale akoby každý iným smerom.
Červená strana starých rodičov, rodičov, detí a vnukov - kráča jednotne vpred: budovať socialistickú republiku na úkor tých rozštiepencov, čo kedysi mali nad hlavami nápis „PRAVDA ZVÍŤAZÍ !“ a „SĽÚBILI SME SI LÁSKU!“ Aká dráma. Aká tragikomédia. Aká budúcnosť? Aká rodina? Aký národ? Aká sloboda? Aké práva? Aký život vôbec v tej spleti dobrodruhov a fiškálov s prázdnymi sľubmi, ktorí keď zasadnú za stolce v parlamente budú sa uchechtávať do dlaní, ako zasa vypiekli s tým naivným šedivým davom, ktorý sa tak nechal nalákať na sľuby o rovnosti a bratstve.
