Ako som si cintorín obľúbila.

Autor: Magda Kotulová | 5.11.2011 o 1:25 | (upravené 5.11.2011 o 1:31) Karma článku: 8,06 | Prečítané:  1229x

Keď ako študentka som začala randiť so svojím milovaným, občas sme zablúdili aj do ticha a pokoja cintorína. Prechádzka cezeň sa mi celkom pozdávala. Rozdivočené májom vtáctvo vyspevovalo, kvetiny na hroboch voňali a rozkvitnuté stromy nad nimi tiež. Každé ročné obdobie bolo v cintoríne vtlačené a bolo prekrásne.

Raz sme sa tam aj odfotografovali. Neviem, kto stláčal spúšť aparátu, či návštevník niekoho blízkeho, ktorý už odpočíval v pokoji, alebo milovník noblesného ovzdušia, aké sme obľubovali my zaľúbenci.

Keď som ukázala momentku z tejto prechádzky istej starej panej zhíkla: „Magduška, to ste nemali!“

A ja s prekvapením som hneď vyhŕkla: „A to prečo?.. A čo?...“

„Nuž preto, že ak sa dvaja mladí vyfotia na cintoríne, budú nešťastní.“

Z chuti som sa zasmiala jej povere a prorokovaniu do budúcna. Vtedy. Starkej už dávno niet. Leží a spí svoj večný sen práve na tom cintoríne, na ktorom sme si zvečnili naše stretnutia lásky. Niekedy si spomeniem na dobrú starkú a si poviem, že vlastne mala pravdu. Obaja sme občas boli nešťastní v živote. Ale kto nebol v živote občas nešťastný? Nepoznám veru žiadneho takéhoto človeka. A to som si dlho na tomto svete požila.

Neskôr sme cintorín, práve tento z mladosti, navštevovali kvôli našim zosnulým rodičom. Robili sme tak s mužom roky. Prechádzky k ich hrobom s kvetinami a so sviečkami v ruke bývali pravidelné. Cítili sme pohodu, mali pocit pokoja, nerozvíchroval nás žiaden smútok, ale napĺňala nás vyrovnanosť.

Až sme zostarli. Začali sme uvažovať, či by nebolo namieste nejaké to miestočko na svoj večný spánok si nachystať. A tak sme sa najsamprv informovali o možnosti prenajať si pár metrov zeme na svoj večný odpočinok. Podarilo sa nám ho získať. Máme tam vyárendovanú zemitú posteľ. Pre obidvoch. Veď sme si sľúbili: „Verne až do smrti!...“ a aj, ak sa ozaj ľúbime a sa ľúbili, až za hrob.

A tak sa naše prechádzky na cintorín neprerušovali, neprerušili, ale stále trvajú. Z času na čas nazrieme aj tam, kde budeme niekedy naveky spať aj my. Vôbec nám to pohodu v živote nekazí. Práve naopak. Sme spokojní a pokojní.

Keď si spomeniem na Martinský bratislavský cintorín, celkom ho mám rada. Aj tie ženičky pred ním, od ktorých kupujeme kvety, sviečky na hroby svojich drahých. Neraz od kvetinárok dostaneme do daru zápalky, aby sme mohli rozžať sviečočky na rovoch, ku ktorým sme sa práve vybrali. Už sa s nimi tak dobre poznáme, že nám s úsmevom takéto darčeky dávajú: keď nie zápalky, tak aspoň kus priateľskej reči.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?