Po tieto dni, v nedeľu som sa opäť ocitla v mojom kapitáli: u rodičov môjho najstaršieho vnuka, kde sa oslavovali narodeniny mojej svatky, mojej najstaršej vnučky a oslava promócie môjho najstaršieho vnuka.
Po skromnom obede sme si pustili video: z promócie Jakuba.
Jakub sedel vedľa mňa. Občas som ho pohladila po mužnom ramene z vďaky, že ma naučil používať video, dopomohol poznať internet, nakriatol ma do diskusií na ňom, naviedol na blogovanie a pomáhal vkladať články a neskôr sem-tam obrázky na moje „Sme-okienko“. Len on vedel, čo mi s touto pomocou, týmto zámerom poskytol do života starnúcej osôbky: akú radosť, vyplnil plány a nádeje. Mal ťažké štúdium, bol mimo domova, do ktorého chodil zriedkavo a popritom na mňa nezabudol.
A tak sa spustilo video z promócie. Môj Jakub na ňom splýval s množstvom mladých medikov, z ktorých sa práve stávali novopečení páni doktori. Všetci boli oblečení v čiernych talároch, aké nosil aj románový, mladý čarodejník - Harry Potter. Keď si preberali diplomy, plášťová látka za nimi viala, ako za černokňažníkmi. Páčila sa mi táto skromná neparáda. Všetci v rovnakom, s modrými diplomami v rukách. Šťastné úsmevy na všetkých tvárach.
Aj Jakub si vykračoval za diplomom. Vlastne akoby plával, či sa vznášal. Brada i hlava zdvihnutá od hrdosti, spokojnosti. Dedko na invalidnom vozíku si nechlapsky utieral slzy a ja som ho žensky nasledovala. Bolo nám ľúto, že sme sa na Jakubovej promócii obaja nemohli zúčastniť, lebo sme akurát v tom čase nešťastnou náhodou išli chirurgovi pod nôž. A tak sme teraz hltavo nasávali každý okamih zo slávnosti vnuka.
Plná aula Masarykovej univerzity v Brne a potom gratulácie vonku pred ňou, rozbaľovanie niektorých darčekov už aj pred budovou školy, mi pripomenuli moju vlastnú promóciu. Vynorili sa mi spomienky, ktoré boleli, aj ma robili šťastnou. Moja promócia v ťažkých rokoch päťdesiatych. Horko-ťažko som sa dostala na fakultu. Aj to až potom, keď som trčala vo výrobe až po uši. Zmiloval sa nado mnou náš kádrovník-komunista. Mal mäkké srdce a pomohol sa dievčatku dostať na školu, po ktorej túžila a nemohla sa do nej dostať. Doprial mi dobrý kádrový posudok. A ten šiel so mnou do brány školy, do rúk súdruhov, ktorí ma nakoniec omilostili, a ja som sa ocitla v lavici na vysokej. Skončila som ju pri štyroch deťoch. Po učeniach dlho do noci, pri šálkach čiernej kávy, pri učení od ôsmej večer do druhej rána, aby som od šiestej rána nastúpila úlohu mamy, vychovávateľky svojich detí.
Skončila som. Promovala som. Na promóciu prišli moji rodičia z vidieka. Otec šťastný, že jeho prvé dieťa promuje. Bolo jeho snom, aby všetky jeho deti mali patričné vzdelanie a prácu, ktorú by radi vykonávali. Videla som v aule, v obecenstve, ako si otec ukradomky utiera slzy a mamka, bez hanby, tiež.
Po oslave a slávnostných fanfárach sme vyšli pred Univerzitu Komenského. Mama si ma objala, rozfikala sa a vtlačila mi do rúk krabičku. Malú.
„Magduška, nič iné nemám... Darujem ti môj snubný prsteň. Je zlomený, daj si ho opraviť a nos ho... Na pamiatku tohto dňa.“
Rozplakala som sa. Úpenlivo. Hanba-nehanba. Moja mama mi darovala prsteň, ktorého objem bol o polovicu menší, od roboty, miesenia koláčov, od driny pre svojich veľa detí. Tušila som, čo pre ňu znamenal obyčajný, jednoduchý zlatý prstienok s bielym drobným očkom akéhosi drahokamu. Bol v ňom spečatený celý jej život, od mladosti až po dni vrások, staroby. Značil roky bolesti, utrpenia, ale aj radosti a šťastia. Ale v tom prstienku som bola vtlačená a zapustená aj ja.
Dnes, keď mi je ťažko, otvorím sekretár, otvorím škatuľku so snubným prsteňom mojej mamy, láskam ho pohľadom a rozplačem sa. Vidím v ňom utrápenú tvár mojej upracovanej mamy a jej vždy krásnu ruku, aj keď mozoľnatú, na ktorej skromne hovel malý prstienok, ako znak lásky môjho otca.
Tak kapitalistka! Čože to máš za vzácny, veľký majetok?!... Zlatý, snubný prsteň!?