Babka na futbale

Autor: Magda Kotulová | 2.10.2011 o 19:00 | Karma článku: 9,74 | Prečítané:  1276x

Bol krásny jesenný deň. Akože babie leto. Možno. Ale pavučiny sa v povetrí ešte neligotali. Obloha odrážala azúr a slnko stále sálalo slušné teplo. Veď to bol, tuším, druhý deň astronomickej jesene.

Predvečerom sa u nás ozval telefón: „Mami, chceš ísť do Bystrice? Zoberiem vás. Aj otca...“

„No neviem, nebude to pre otca veľká záťaž? Ja by som išla hneď, ale on...?“

„Neboj sa, však bude sedieť, viezť sa, a keď bude treba, dáme ho aj ležať a pospí si, ak bude chcieť. Rozhodni sa!“

„No ja som rozhodnutá hneď, ja by som tam trielila ako raketa, ale on? Nebrala by som ho... Len na tvoju a jeho zodpovednosť...,“ zaodŕhala som, odporne alibisticky.

Všetko vo mne volalo po vychádzke na pekné miesta, Staré hory, Donovaly a nakoniec do Bystrice. Však som tam nebola už aspoň dva roky. Uvidím, čo sa aj tam zmenilo, čo pribudlo, dostavalo sa, ako sa aj Bystrica zmodernizovala...

„Mami, rozmyslite si a ráno sa ešte opýtam....,“ naliehavý tón hlasu zhasol.

Ostala som stáť pri telefóne nerozhodná, ako ešte nikdy. Čo si počať? Ísť? Neísť? Nebude to pre chorého priveľká záťaž?... Synátor je taký obetavý...

Večer sme sa s mužom dohodli aj nedohodli na výjazde. On chcel ísť, ja nie... Kvôli nemu nie. A ráno? Nemala som synovi odvahu povedať, že nie, keď aj ten môj maród strašne chcel vypadnúť von do sveta a do prírody. A tak som povedala svoje neisté „áno“... Nalodili sme sa, a šlo sa. Neskutočne rýchlo sme sa vychystali, ja s plnou poľnou, lekárničkou plnej liekov, pre prípad potreby môjho najdrahšieho. Tak sme jachali, rozprávali a tešili sa ako malé deti, že ideme na výlet.

„Čítala si dnešné Sme?“

„Ešte nie... Prečo?“

„Fico bol u Putina!“

„Čože?!...“ zmohla som sa len na strohé slovko prekvapenia. Nechcelo sa mi politizovať v týchto pekných sekundách, keď sme sa šinuli po autostráde v ústrety novým zázračným dojmom. „Potom si to pozriem,“ zašomrala som.

Syn stíchol a čosi vravel vedľa seba sediacemu otcovi.

„Hm?... Stavíme sa aj na futbal? Dobre počujem...?“

„No áno, Juro hrá v Bystrici... Môžeme sa tam staviť? Aspoň budeš vidieť hrať vnuka. Nebudeš sa hnevať?“

No to som nečkala. Ísť aj na futbal, nielen na Donovaly a Staré hory... Po chvíle ticha som rezolútne vysotila zo seba: „Dobre, aspoň ho teda konečne budem vidieť hrať. Však som sa chystala na to už dávno.“

Fujazdili sme pokojne ďalej. Syn hnal auto stotridsiatkou. Dávno som tak rýchlo nešla. Aj som ho trochu zdržiavala. Môj muž jazdil ako starý dlho, ale opatrne a s menšou rýchlosťou. Pre každý prípad. Staroba je staroba.

Prišli sme po slušnom obede v Motoreste konečne do Bystrice a horko-ťažko objavili štadión. Mladí loptokopci už akurát nastupovali na ihrisko. Zdravili sa a spustili svoj športový bojový pokrik. Belasí. Slovanisti.

Vytrepala som sa z auta. Stŕpnuté kolená, dlho nehýbané, ma zaboleli. Syn dával z auta muža na vozík. A tak sme podarená trojica kráčali do obecenstva futbalových fanúšikov, čo sa už pomaly rozohňovali a posilňovali výkrikmi svoje mužstvá. Sadla som si na lavičku. Slnko mierne prihrievalo, bolo príjemne a ja som sa nemohla spamätať z prekvapenia, že kde som sa to, stará mama, ocitla. Ja - a pri športovom ihrisku?...

Pozerám sa, hľadám medzi hráčmi belasých toho svojho malého a kukám, kukám proti slnku. Už som ho zbadala: vysoký blondiak, s rozviatou hrivou, skáče ani divý. Jeho nohy zakrivené do mierneho „o“ dávajú na vedomie, že tento mlaďas hrá focík od malého mala. Pamätám si, ako som s údivom zbadala, ako si dvojročný fagan šikovne stal pred loptu, a kopol do nej, ako macher - futbalista. Už vtedy som zhíkla a povedala synovi: „Počuj, ten Jurinko je rodený futbalista. Taký šrac, a vie sa k lopte postaviť... Dávaj pozor, a nezanedbaj jeho prirodzený talent! Aha!... Pozri sa na to chlapča!“ Malý blondiačik dravo naháňal loptu. Obľúbil si ju odmala až doteraz, keď už puberta prestala ním lomcovať. Pozorovala som rozbehaného futbalistu, ktorý bol môj vnuk, čo sa cez leto vytiahol, vyrástol na mladého muža, a tu v tejto chvíli ukazuje, vydáva, čo je v ňom.

Videla som jeho otca, ako sa s pýchou pozerá na syna, čo hral a hrá celkom dobre hru, čo aj on miloval a miluje. Pohrúžila som sa do hry. Sledovala som postavičky mihajúce sa po trávniku. Naraz som sa zbadala, ako začínam vykrikovať: „Rýchlo! Nestoj ! Bež!... Zober mu ju...!“ Nepoznávala som sa. Predstavila som si zrazu samu seba ako mladé dievča, ktoré kedysi rado chodilo so svojím chlapcom na každý futbal, čo hral ŠK Bratislava, a potom Slovan... A dnes? Sledovala som hru svojho vnuka za Slovan, za mladosť, ktorá sa len začala prejavovať. Zápas ma riadne vtiahol a zobral... A stav na konci? 5:1 pre Slovan! Tešila som sa z výhry kvôli vnukovi, ako najvernejší fanúšik jeho klubu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?