A rástli na tele i na duchu

Autor: Magda Kotulová | 25.9.2011 o 16:04 | (upravené 25.9.2011 o 18:29) Karma článku: 9,84 | Prečítané:  1036x

Už dávno som nepísala o mojich dvoch vnučkách, ktoré nám pribudli do rodiny. Už ich ani nenazývame „novými“ a podobne. Cítime, ako keby boli u nás od nepamäti. Narástli, opekneli, scivilizovali sa, sú neskutočne hravé, dravé, milé, neposedné, urozprávané...

Máme ich všetci radi. Sú akoby naše rodné. Jedna černuľka s krásnymi zelenými očami, ktoré odrážajú krásu horského plesa, druhá bleduľka ako snehulienka, s prekrásnymi nezábudkovými očami, ktoré každého, čo by sa na ňu krivo zadíval, odzbroja.

Jedna s bujnou fantáziou, ktorá jej našepkáva príhody, príbehy, zážitky, aj ktoré sa nestali. Druhá smejko, hoci predtým ním nebola. Bola práve naopak, utiahnutá, akoby ustráchaná, nesmelá. Dnes? Hýri veselosťou, dokonca až roztopašnosťou. V stálom pohybe, akoby ňou všetci čerti šili.

Dvojicky

Nikdy by som neverila, že sa z detí láskou, pozornosťou a zaoberaním sa nimi, dokáže udiať taká zázračná zmena. Už sme natrvalo, natuho: mama, oco, babka, dedko. Už sa pýtajú na dedka, keď ho nevidia pri babinke. Pýtajú sa na babku, keď deduško sa objaví bez nej. Keď vidia chorého a na vozíčku sediaceho starkého, tváričky sa im zatiahnu nepochopením, a už sa ozýva otázočka: „Babi, čo je dedkovi, Je choručký?... Prečo ho bolia nožičky?.. Prečo je v nemocnici?... Prečo nepríde k nám?.. Prečo... prečo...?“ Tých prečo je nespočetné množstvo a ja nestačím na ne odpovedať, lebo už aj ja som ochabla a nemám toľko energie, aby som im stačila na tú ich všetku výbojnú zvedavosť, ktorá nemá hraníc.

Dvojicky

A tie ich šťastné úsmevčeky, keď ich obdarím hocijakou maličkosťou? Vďačné očká zažiaria, úsmev sa rozletí od ucha k uchu a ony, potvorky, zarapocú: „Babka, ty si taká dobrá!...“ A ja sa hanbím, že som dobrá iba za úsmev, pohladenie, za čokoládu Milku, a nie za to, že som im porozprávala nejakú peknú rozprávku, akú som vymýšľala kedysi mojim predošlým trinástim vnukom, keď u nás zaspávali. Dnes už nespávajú u mňa tie moje malé kačiatka. Mám jedno staré káča, ktoré stráca perie, život, energiu – a tak môžu prísť mladučké kačence len na skok, aby - prechorelé - nezaťažovali. A mne je clivo, keď odchádzajú, lebo si spomínam, aké to bolo prenádherné uspávať v našich mäkučkých posteliach malé nežné stvoreniatka, čo hltavo načúvali mojim vymysleným, prešpekulovaným rozprávkam na ich podobu, ich chovanie, ich stváranie zla i dobra, na ich bezhraničnú samopašnosť.

Chytám ich za drobné rúčky, ktoré sa s dôverou o mňa zachytávajú a cítim, že ma pokladajú za svoju... svoju...

Vidím ich posmutnelé očká, keď sa strácam z ich zorného uhla. Ľúto im je, že sa musia lúčiť. A mne tiež. Potom počujem len ich výkriky, plné prísľubov i odhodlania: „Prídeme s maminou pozrieť teba i dedka!... Skoro!“ Mne sa začne chvieť srdce od šťastia, že dve malé osôbky našli domov, pokoj a to, čo nemali: stálu, starostlivú mamu a ocina a veľa, veľa šťavnatej, horúcej lásky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?