Cestovateľka

Autor: Magda Kotulová | 16.8.2011 o 0:31 | Karma článku: 10,93 | Prečítané:  1672x

Dali sme si signál mailom. Že príde na Slovensko, že sa možno teda uvidíme, že sa  možno stretneme. Poznali sme sa cez internet. Nikdy som neverila, že sa takto dajú spečatiť priateľstvá a  nájsť duše, ktoré „plávajú" na spoločnej vlne. Stalo sa. Prišiel deň jej príchodu. Zasa zapracovali maily a ja som ju očakávala. Myslela som si, že uvidím pred sebou ženu z obrázku, ktorý som poznala v „éteri". Čakala som ju netrpezlivo. V okne. Až ma od vykláňania sa z neho boleli všetky brušné svaly a moje starecké nohy sa netrpezlivo ozývali nedostatkom pohody sedenia. A tak som behala od kresla k oknu a zasa naopak a očakávala kedy sa mladica objaví...

Dočkala som sa. Už z okna som vedela a videla, že je to ona. V šiltovke, s batohom na útlom chrbte, v rukách dlane dvoch čiperných dievčiniek. To môže byť len ona. ONA. Cestovateľka. Smelá, nabitá odvahou, odhodlaním - nepoddať sa a prebiť chorobu, ktorá ju nútila sa poddať. Nedala sa a nedá sa... prichádzala energickým krokom.

„Mária...!" hlasno som skríkla, lebo som bola presvedčená, že je to ona.

Mária zdvihla hlavu k môjmu zvýšenému poschodiu a mávla rukou. Mávla som aj ja. „Tadeto...!" vykríkla som, aby som jej ukázala smer do našej brány. Šiltovka na hlave jej svedčala. Sklonila sa k zemi. S dvoma krásnymi príveskami v rukách kráčala k môjmu domovu.

Otvorila som. Predo mnou stálo stvorenie ako ortuť. Pohyblivé, plné ohňa, ale aj zvláštneho pokoja. Objali sme sa. Ako staré, dobré známe. Dívali sme sa na seba. Tá fotka tam - na blogu nesedela... Bola celkom iná... Je to vôbec ona? Tá bojovníčka so ... Ale áno. Musí to byť. Všetko sedí... jej pokoj, energia...dve detské tváričky, postavičky popri nej... Staršia, bystrá ako jej mama. Ešte i meno mala po nej. A tá druhá, menšia? Taký malý útly fafrnok, či kvietok, jemná, nežná...

Usadili sme sa a začali rozprávať... Neviem kto viac. Asi ako vždy - ja... Plná otázok, rečnenia... Jej šibalské, trnkové očká sa na mňa neustále upierali. A moje na ňu. Tak to si ty...  Mária!... Tak to si ty... Magda...?...

Hodiny sa míňali. Raz-dva prešiel čas na rozhovory. Do niečoho zakúsnuť, niečo vypiť... niečo... niečo... a už bol čas rozlúčky.

Tak ako energicky prišla, tak sa rázne odobrala. Mama s ruksakom, starší drobec taktiež. Objali sme sa opäť, zaželali všetko dobré a: „Do videnia"!... Kedy?...Ako?...

Pozerala som za nimi z okna. Zamávali sme si. Cestujúca s malými mravčekmi vedľa seba odchádzala, aby prešla ďalšiu svoju nádejnú cestu... Veľkolepá pútnička!

Osamela som v byte. Vrátila som sa do každodenného života, suchej skutočnosti. Chytila som použité poháre, v ktorých pred chvíľou bola čistá voda... Tej nebolo. Ani tých, čo ju pred chvíľou smädné vypili. Pozrela som sa na chladničku, kde bola vtlačená nová magnetka s nápisom Vancouver, Canada. Nanesená rukou mojej priateľky, ktorú uvidím - kedy...? Jej prsty, jej ruka, jej zjav, jej osobnosť, jej priateľstvo mi bude pripomínať malý nalepený obrázok na belobe chladničky.

Mária, ďakujem, že si si našla pre mňa čas, a že si ma obšťastnila v čase zlom svojou osobnou príťažlivosťou, duševnou krásou!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?