Kto ju nezažil mnohokrát v živote? Všetkého druhu, farby a chuti? Že ich nemá - tá duševná tupá, ničivá bolesť duše? Má všetky možné odtienky. Mučivo postihuje dušu práve vtedy, keď to najmenej očakáva a vládne v nej pokoj. Sťaby naozaj zlý ďas striehol na moment prekvapenia, kedy prepadne človeka, aby ho zrazil na kolená a a obral ho o to najkrajšie, čo ľudský červíček má: pokoj duše.
Niekomu sa stačí vyplakať, vykričať, vyžalovať priateľovi, rodičovi, alebo nejakej citlivej, spoľahlivej bútľavej vŕbe. Niekomu nestačí nič. Nevie kde by hlavu sklonil, pri kom, pri čom. Ubitý, deprimovaný ide sivým dňom a trápi sa, zmiera. Nevidí svetielko na konci tunela, ktoré by ožiarilo jeho potemnelý, zhasnutý deň. A tak kráča sám, dopredu, potáca sa ako opitý, alebo chorý človek a desivo sa trápi.
Ako pomôcť sebe, či druhým, aby netrpel, negniavila sa mu duša temným balvanom utrpenia? Každý má všelijaké rady, pomôcky, trepania slov ako prázdnej slamy. Ak si sám dotyčný nepomôže - nepomôže mu skoro nik. Musí vidieť druhých, čo mu podávajú ruku, pomocnú, čistú a podpornú. Musí chcieť odbúrať tu skamenelinu bolesti, čo trčí v duši a tlačí na nevydržanie.
Niekto si pomôže s Tým tam hore. Hovorí sa, že je to slabá slamka bezmocných, čo sa jej chytajú. Ona vraví - veľká možnosť uspokojiť sa úplne. Z vlastnej skúsenosti. Opadne bolesť, lebo ju človek vyšmarí Nebu oproti. Myšlienka: „Vezmi si tu ťarchu, Bože, za toho, onoho... za moje svinčíky, ktoré som narobil v živote, za to, aby ten koho milujem pookrial, uzdravil sa, ešte si požil... Na, tu máš, Pane, ten horor duše a vráť mi do nej pokoj!" A ten pokoj duše sa akoby zázrakom navracia, prichádza. Človekovi sa v duši vyjasnieva, cíti už aj akoby páľ lásky, cíti nehu ticha, zacíti iskierku svetielka spokojnosti.