Chvíľu sa zahľadí na odpočívajúceho. Vidí jeho vychudnutú strápenú tvár, vyčnievajúci, akýsi naraz vytŕčajúci nemiestne nos, šedivú kožu na vyziablych rukách, tenučký krk. S ľútosťou sa na neho pozerá, súcit s ním ju zalieva. Odvracia sa. Začína zasa písať. Píše, ale myšlienky jej stále akosi unikajú k nemu a zasa len k nemu.
Postojí opäť v písaní a pred ňou sa objavuje jeho tvár v hodinách zlých. Približuje sa k nej jeho prudkosť, agresivita, hnevlivosť, frflanie. Stále je niečo zlé, stále je niečo nedobre vykonané, obriadené, jemu poskytnuté.
Potom sa objaví tvár v úplne inej „polohe". Uplakanosť, strach ako u malého dieťaťa mu nemilo znetvorí tvár, ktorú poznala len a väčšinou ako tvár veselého klauna, ktorý zabával každú i tú najvážnejšiu spoločnosť.
Potom sa zjaví obličaj človeka mäkkého, citlivého, nežného, odprosujúceho aj za to, čo neurobil, nepostváral.
Všetky podoby tváre splývajú v jednu a ona priviera oči. Duša ju zabolí. Srdce mocne zabúcha, lebo si uvedomí, že ten naoko spokojne spiaci človek je jej muž, ktorý ešte pred pár mesiacmi stál vedľa nej, chodili na výlety, na nákupy, prosto žili, ako spústa normálnych ľudí, tešiacich sa zo života.
Pohladila ho aspoň pohľadom a začala poznove písať. Ako ten počítač mala rada. Bol jej priateľom v zlom čase. Vždy si k nemu prisadla, keď jej bolo nanič. Pozabudla na nečas doma aj vonku. Toto leto bez počítača a dobrých ľudí by bolo naozaj celkom nemožné...
