Pozerá na teba a nechce sa jej veriť, že z teba vyprchala všetka energia, zomrel vtip, ktorým si sršal, zahynula každá nádej, túžba, nejaký ten podnet, aby si sa bil s chorobou čo ťa tak gniavi a drží nemilosrdne pod krkom. Už akoby si sa nechcel ani brániť proti jej hnusným, nemilosrdným rukám. Akoby si nemal chuť zabojovať o ešte niekoľko mesiacov, týždňov, dní. Zavieraš oči. Vidí, keď nespíš, ako ti z nich stekajú slzy.
Chvíľami si zlostný zo a vo svojej bezmocnosti. Chvíľami sa vzmôžeš na nejaké tie vety, otázky, prosbu. Potom mlčíš, alebo svoju nemotu prerušíš prosbami o odpustenie toho zlého, čo si jej počas vášho dlhoročného zväzku spôsobil. Márne ti vraví, že je všetko zlé zabudnuté, za vami a budúce krajšie dni, rána, pred vami. Neveríš. Držíš jej silno ruku, zvieraš jej ju, hladkáš a pokornými očami uprene na ňu pozeráš a šepkáš: „Moja jediná láska!“ A jej to pripadá strašne zvláštne, že starec vyznáva lásku jej - starkej, práve tak nešťastnej ako je on sám.
Potom náhle zakvačia chvíle pozabudnutia na všetko prítomné zlo, neskonalý smútok, mrazivú biedu a roztiahne sa ti na tvári úsmev. Aspoň na chvíľočku zabúdate na tragiku okamihov, ktoré žijete.
Neskôr sa prihlásia obyčajné ľudské potreby, ktoré ťa ponižujú, robia kôpkou nešťastia, zármutku a biedy.
Spíš. Teraz. A ona nad všetkým možným rozmýšľa, nádeja sa, dúfa a verí v zázrak. Aký?...