Prečo?... Preto!

Autor: Magda Kotulová | 4.5.2011 o 15:39 | Karma článku: 10,95 | Prečítané:  1683x

V tieto dni, keď na celom Slovensku začína vlnobitie hokeja a občania zjednotene ako roduverní Slováci sadajú s očakávaním a s vervou k televízorom, nikomu sa nebude chcieť čítať riadky, ktoré sú naladené nie príliš slnečne. Pred rokom aj niečo, bola som v nemocnici tesne pred Vianocami. Túto Veľkú noc strávila som ju tiež tam. V bielom. Zvláštne. Hneď ako som sa tam ocitla, položila som si otázku: prečo som tu práve teraz? Z minúty na minútu a v čase, keď som chcela byť medzi svojimi?

Vianoce som prežila myšlienkou na radostné sviatky rodiny. Prežila som v samote čas príprav na ne a prenikli ma zvláštne úvahy o sviatkoch radosti, pokoja, ticha, nádhery počatého Života.

Keď som stála ráno na balkóne nemocnice a vyzerala do nádherne vzkriesenej jarou prírody, pozorovala malebnosť jazierka pred sebou a na to, čo sa vonku odohrávalo, myšlienka, prečo som opäť tu, mnou rozkývala. Do kelu! Všade je super a ja tu hnijem. Jedno ráno bolo jazierko tiché, vlnky sa pokojne na ňom prevaľovali. Iné ráno sa na jeho hladine tvorili krútňavy, víry, v ktorých brázdili, naháňali sa rybičky ako na posmech rybárom, ktorí poobede sedeli na jeho brehoch a nič neulovili. Tretie ráno po daždi vychádzala z neho biela para ako v rozprávke. Keď vychádzalo zubaté slniečko naraz nad ním začalo akoby horieť. Zlaté i červené lúče zafarbili bielobu na odtiene žeravého ohňa. Prekrásny, očarujúci pohľad. Cez obed, cez večeru pod balkónmi nemocnice sedeli mačky a vytŕčali hlávky dohora, či im niekto milosrdný nezhodí dajakú maškrtu. Cez deň sa milovali ako pojašené. Aj kačky z jazierka sa prevaľovali na kobercoch zelene trávnikov, na ktorých slnko rozkvitlo bielučké sedmokrásky, zlaté púpavy a akési modré kvietky. Preukrutne nádherné obrázky. Najlepšia bola strakatá, popolavá vrana, ktorá preďobávala vrchnáčiky opustených jogurtov na plechoch oblokov, kde si ich pacienti odkladali. Slastne a pokojne si ich vylizovala. Keď bol pohárik vyjedený do dna, vyletela na strechu nemocnice a tam si náležite čistila svoj maškrtný hrubočizný zobáčisko. Vtedy som sa síce nie na smiech naladená – nahlas – zasmiala. Starý, inteligentný labužník si môj úsmev vyslúžil. A tak som vnímala a porovnávala krásu prebúdzajúceho života s tým, čo sa valil, naraz zahaproval a občas sa úplne zastavil v otupných stenách továrne na zdravie.

Pred Veľkou nocou sa ľudskí mravčekovia naháňali, znervózňovali, aby čosi ešte stihli. Lekári, niektorí milí, iní nervózni, hádam už mysleli na budúce voľné dni, sa prejavovali k pacientom rôzne. Sledovala som ich, pozorovala. Pacienti posmutnelí, bez nálady, zostávali nakoniec akosi bokom. Život v nemocnici akoby sa zastavil. Ticho? Vyzeralo to tak. Ale nebolo.

V jeden, akože pokojný, veľkonočný deň mi spoza steny čosi zastenalo. Ťažko. A potom sa vzdychy, bolestivé stony šírili neuveriteľne hlasne a ubíjali mi dušu. Ako pomôcť tej tam za mojou hlavou? Ako?... Dva dni stenala. Bol to ženský hlas. Trýznivý, bolestný. Ako jej pomôcť?.. Nič mi nenapadlo. Vojsť do izby pohladiť ju po ruke, posmeliť? Čo by si sestričky mysleli, že čo si to dovoľujem?... Zostala mi len modlitba. Modlitba?... Začala som sa teda modliť. V ten večer, keď som už stony nemohla uniesť. K Božiemu Milosrdenstvu, aby sa zmilovalo nad tou úbohou, tam vedľa... Ešte pätnásť minút trvali ťažké vzdychy... Naraz všetko utíchlo. Zaspala? Alebo?... Zakrútila som sa do paplóna, zavŕtala hlavu do podhlavnice a ťažko zaspala.

Ráno ma budila sestrička. Priniesla raňajšie lieky.

„Sestrička, tá pani od vedľa musela veľmi trpieť. Už odišla?...“

Sestrička prekvapená mojou otázkou, až po chvíli odpovedala: „Už tam nie je!“

„Odišla?... Zomrela?...“

Sestra zaváhala s odpoveďou, ale potom ticho povedala: „Áno!“

Slzy mi vyhŕkli do očú. Sestrička ticho vyšla.

Zostala som osamotená. Začali mi myšlienky lietať hlavou. Už viem prečo som tu, práve teraz na Veľkú noc, cez sviatky prežitia boja so smrťou, smrť sama, a potom víťazstvo nad smrťou a rozžiarené Svetlo. Preto som tu, aby som si uvedomila čo je život, smrť – a to čo je po nej?... Alebo som tu bola aj preto, aby som sprevádzala cudziu osamotenú ženu na druhý breh života?...

Po niekoľkých dňoch som dostala vysvedčenie z pobytu nemocnice: diagnózu s bojom o život. Pochopila som – mala som predprípravu naň. Aby som ho dôstojne, trpezlivo zvládla. Aby som sa prestala pachtiť po kadečom bezvýznamnom a osvojila si aspoň na posledné obdobie života - to podstatné a dôležité v ňom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?