Odvaha vtedy...

Autor: Magda Kotulová | 23.3.2011 o 23:27 | (upravené 23.3.2011 o 23:34) Karma článku: 7,10 | Prečítané:  1065x

Odvaha. Čo všetko sa skrýva v tomto obyčajnom slovíčku. Byť odvážnym človekom je nádherná vlastnosť. Ale koľko je takých ľudí? Väčšinou my ľudkovia radšej stojíme v šedivom stáde, nevystrkujeme sa z neho. Žiada sa nám z neho nevystupovať, nevykukovať, nevytŕčať z neho hlavu. Je to tak bezpečnejšie, pohodlnejšie, nekomplikovanejšie. A tak neraz, možno by sa u nás tá „odvaha“ aj prejavila, keby sme jej dali možnosť, aby sa. Neposkytujeme jej priestor, aby sa v nás rozrástla a zostala u nás naveky.

Aj v ten deň, marcový, hmlistý, dáždivý, sychravý a nepríjemný, bola v množstve ľudí udusená, potlačená, neodkrytá. Radšej zostali doma pri televízoroch a pozerali Angeliku, alebo si robili to, čo podľa nich bolo príjemnejšie, pohodlnejšie alebo potrebnejšie. Vtedy 25. marca 1988, keď bratislavským Hviezdoslavovým námestím hrmela sviečková demonštrácia.

Na začiatku bola tichá, pokojná, nežná, ale v mihu po zákroku bezcharakterných a otrlých cynikov hlučná, neľudská, rozšumenená.

Mnohí v tento deň s roztrasenými kolenami i dušou si spytovali svedomie, či sa na ten prejav odvahy vydajú, alebo ho budú len pozorovať z diaľky, čo sa to na námestí velikána-Slováka bude diať a aký harmatanec sa na ňom rozpúta. Podporovali ho ticho v duši, drukovali tým, ktorí sa do tej jamy levovej vydali.

Od rána som načúvala zvukom a rečiam z rádia. Upozorňovalo, že anti-socialistické sily sa chystajú na dačo nekalé. Bodali tichým terorom, naháňali strach občanom, aby nevytrčili nohy z domu a radšej čušali tam, kde majú, tak - ako im to vrchnosť vždy prikazovala a si žiadala. Držať hubu a krok!... Poslúchať, nezdvíhať hlavu, pokorne čušať v spoločnom stáde, trápne sa čvachtať v ňom a nevybočovať z neho. Lebo... Beda!... Potili sa mi dlane, keď som niečo v ten deň chytala do rúk. Ježili vlasy a srdce nervózne bilo. Ísť do toho? Mám odporúčať mojim ratolestiam ísť prejaviť svoju občiansku statočnosť, nádej, túžby?... Nevedela som sa - ako mama - rozhodnúť.

Čím viac sa blížila hodina začiatku manifestácie ticha, svetla, odvahy, nádeje, cítila som, že nesmiem pred svojimi deťmi povedať tomuto veľkému, čo sa bude večer diať - nie!... Tak teda: - áno! Po rozhodnutí ísť, nastalo vo mne úžasne uvoľnenie. Strach ma opustil a pocítila som pokoj v duši. Rozdala som svojim odrasteným sviečky, zápalky, banán, cukríky, pre prípad, že by ich zaistili a vyšli sme z bezpečia domu. Už na ulici sme badali akýsi nezvyčajný šum a ruch. Akoby každý občan čakal na niečo zaujímavé, nové, tajomné... Plné autobusy smerovali do mesta, a nie von z mesta.

Keď sme vystúpili s dcérou z autobusu a kráčali smerom k Hviezdoslavovmu námestiu, prihovárali sa nám kadejakí mudrlanti v civile: „Kam idete? Na Hviezdoslavovo?... Nemali by ste...“ Zrýchľovali sme krok a nedali sa zmiasť, odradiť. Až sme prišli pred Národné divadlo. Prekvapili nás kordóny policajtov. Pod domami na námestí trčali maskáči v bielych prilbách, so štítmi a pelendrekmi v rukách, niektorí s vlčiakmi po boku. Pred divadlom malý hlúčik ľudí, a potom ďalej zástupy. Eštebáci v civile i v uniformách.

Cítila som napätie, ale už nie strach. Drvila som vo vrecku sviečku a čakala začiatok demonštrácie za náboženské a občianske práva a slobody.

Presne o šiestej večer začala: česko-slovenskou a pápežskou hymnou, zapálením sviečok a modlitbou ruženca. A potom krik, hluk, húkanie sirén esenbáckych áut, striekanie polievačov, štekot psov a ich majiteľov, údery pelendrekmi, ostré prúdy vody z vodného dela, ktoré váľali na zem manifestantov, medzi nimi aj mladé tehotné ženy.

Bolo to niečo kruté, strašné... Ale napriek tomu - úchvatné, krásne, také niečo, čo sa do smrti nezabúda. Výhra duše nad zbabelosťou, pohodlnosťou. Tomuto niečomu sa povie, že - úžasné!... Nebolel ani úder obuškom, neprekážala ani zima, obťažený kabát vodou z polievača, ktorý špliechal špinavú ľadovú vodu na dav odvážlivcov, ktorí si vtedy ani neuvedomovali, že sú - odvážlivci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?