Mamina mama

Autor: Magda Kotulová | 13.3.2011 o 12:00 | Karma článku: 10,39 | Prečítané:  2088x

Mamina mama, ku ktorej sme chodili na prázdniny, ale oveľa zriedkavejšie ako k otcovej mame, bola babka nemčická. Nepamätám si, že by starší súrodenci často k nej cestovali. Ja som sa ako jej menovkyňa dostala na prázdniny do Nemčíc viackrát. Neraz so svojím bratrancom z Prahy Edom a so sesternicou Magdou. Sesternica Magda bola krásavica. Nemusela som však jej krásu závidieť, lebo som sa na ňu podobala. Spievala „pražácky, a preto mi každé jej slovo liezlo na nervy. Edo až tak nespieval. Teta Manca, mamina sestra, vzala si dobráckeho Čecha, uja Lolka, ktorý však dosť skoro zomrel na infarkt. Celá rodina prežila vojnu v Protektoráte, a to asi zanechalo na ujcovi stopy.

Babka žila na majeri, kde robila gazdinú a dedo Juraj strojného zámočníka. Obsluhoval stroje na orbu, žatevné stroje, kosačky. Aj ich opravoval. Staral sa o ich údržbu. Neraz nás dedko s Edom brával na pole a my obaja v čase prestávok orby či žatvy sedeli sme na pluhu, kosačke a vznášali sa v obláčikoch tajomstva a prenesmierneho dobrodružstva. Sesternica Magda akoby ohŕňala nosom nad týmto všetkým zázračným. Dedo bol sympaťák, ale prísny dobrák. Fajčil fajočku, ktorá sa mu stala osudnou. Veľmi skoro zomrel na rakovinu žalúdka a babka na majeri zostala sama. Nezabudnem na neho, ako vyparádený v nedeľu, za Slovenského štátu provokatívne išiel na omšu do kostola s červeným klinčekom na klope sviatočného saka. Vraj bol komunistom. Alebo sa na neho hral? Prežil svetovú vojnu ako vojak. Priniesol si z nej veľa nových nápadov a zvláštneho nazerania na svet, život. Ako dospelá som opäť mnoho pochopila, že prečo. Aj babku Magdu, impozantnú, peknú a štíhlu ženu, som spoznávala až ako staršia, keď mi v dospelosti vravievala o tom, ako dedovi po vojne chodili „zaľúbené“ listy od všakových ženičiek. Mala čo robiť, aby deduška z vojnového ošiaľu lásky vyliečila, liečila a vyhnala bláznovstvá z hlavy. Veď mali šesť detí. Dedo bol od nej skoro o hlavu nižší, ale veľký krásavec. Svoje fúziky, maďarské „bajúzy“nosil vycifrované a upravené. Babka občas na neho scupotala a deduško - počúvol...

V čase prázdnin, keď sa dialo na Slovensku kadečo nekalé so židmi, o čom som nemala ani potuchy, hrávala som sa, kamarátila som sa u babky so židovským dievčatkom Aginou, dcérou majiteľa veľkostatku. Behali sme spolu po ich veľkom sade a vzájomne si požičiavali knižky na čítanie. Ja som ich nemala veľa, len zopár od babky. Boli vydané na podporu misií. Napríklad Stevennssonova knižočka „Na člnku cez more“ a podobné dielka o pôsobení a cestách misionárov v cudzích krajinách. Boli to pútavé, dobrodružné knihy. Spolu s Aginkou sme ich čítali. Maľovali sme si spoločne. Piekli hlinené koláčiky, hrali sa na schovávačku.

Nasledujúce leto, keď som Aginu hľadala, už jej nebolo. Ani jej rodičov... Počula som,ako ujo, najmladší mamin brat, rozprával tragickú udalosť, ako prišli po lete Nemci, zobrali celú rodinu Agininu za ich dom, záhradu - a postrieľali. Ujo ako chalan bol zalezený v stohu slamy a pozeral na túto popravu... Keď som to počúvala všetko sa vo mne vzpriečilo a stuhlo. Nemohla som pochopiť, že také dobré dievčatko niekto zabil... Prečo?!... Dlho som plakala a žialila. Pohľad na Agininu záhradu a ich dom som nemohla zniesť.

Nakoniec moje osamotené prázdniny u tejto babenky úplne prestali. Ani Edo s Magdou sa z Protektorátu nemohli len tak vymotať. Vojna si robila svoje, prekážala detskej radosti zo slobodného šantenia. Ovdovená stará mama žila na majeri ešte pár rokov. Nikdy však pohoda a spokojnosť všedných dní už dlho, predlho nenastala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?