Chodievali sme k nej na prázdniny. Boli to neopakovateľné zážitky a dojmy. Vôňa dediny, dobytku, záhrad, prekrásnych kvetov, zrejúceho ovocia bolo čosi zázračné pre vyhladované deti z túžby po zmene, dobrodružstve, zážitku. Chodenie po mlieko s konvičkou v ruke, vidieť ako sa dojí kravka, rozprávať sa s milými dobrými tetuškami, ktoré nám predávali chutné, voňavé mliečko, bolo krásne. Zoznamovanie sa s domácimi zvieratami, pasenie husí s deťmi od susedov, nazeranie do chlievikov plnými králikov, či pozorovanie väčších chlievov s chrochtavými tučnými bravmi, pečenie si koláčikov z mäkučkého blata, hranie sa a naháňanie sa po susedových humnách, nakukovanie, čo sa vo veľkých stodolách skrýva, objavovanie kadejakých pre nás neznámych pracovných nástrojov – bolo odklínanie trinástej komnaty. Ako v rozprávkach. Vychutnávanie si perfektných koláčov, doliek, fánok, palaciniek, vtáčieho mliečka z rúk vynikajúcej kuchárky-babenky, bolo najžiaducejšie. Keď neboli u babiny aj rodičia, babenka mala pre nás, tri vnučky, nachystané tri maľované, kvetinkové kovové hrnčeky, do ktorých nám za centimeter naliala výbornej, zrnkovej sladučkej kávičky. Tú si každý deň, v spare a v únave dňa, spotená a upracovaná, dopriala. Na neuverenie. Keby to tak bol vedel otec, kávový labužník a znalec dobrej kávičky. Nad babenkinu kávu však nebolo...
Zážitky z pečenia chleba, jeho prípravy, zamiesenia, kysnutia a potom následného odnesenia pekárovi dediny, boli obrovské. Ženy pred obecnou pekárňou klebetili, smiali sa. Čakali, kedy sa ich chleby v špeciálnych košíkoch prinesené i posádžu do vyhriatych pecí a upečú. Milovala som toto ovzdušie: miesto dedinských, ženských schôdzok. Vôňa pečúceho chlebíka a potom dotyk rukou jeho chrumkavých kôrok, jedenie s čerstvým maslom, práve vymúteným z hustučkej smotany, ktorú babina každé ráno zbierala z mlieka, bolo fantastické. Chlieb by sme boli zjedli aj holý. Bez všetkého. Keď zostalo chlebové cesto, babenka nám narobila lokše, ktoré ponatierala s pravou, voňavou bravčovou masťou. Hovädzie a kuracie, slepačie polievočky?... Dodnes som také nejedla. Aj „fašírky“... A pritom moja mamka bola tiež vynikajúca kuchárka.
Impozantný čachtický hrad, jeho okolie, nádherné borovicové lesy vedľa neho, cesta k hradu a výhľad z neho, bol očarujúci. Väčšinou sme sa doň dostali s otcom, ktorý keď sa vytrhol z bratislavskej roboty a džungle, zakeroval sem do ticha a prenesmierne velebnej krásy prírody. Po ceste sme pili vodu z čistej, vtedy ešte krištáľovej, horskej studienky z našich maľovaných malučičkých hrnčekov. Babka nám ich pribalila do batôžteka pre ten účel. Počúvanie o Báthoryčke a Fickovi nás privádzalo do vytrženia. A potom sme zbierali pod hradom na lúke čarovné poľné kvietky, aby sme kytičky priniesli mamke a babke, ktoré spolu varili obedík. Bolo to uveličujúce...
Babenka bola výborná. Zažila som ju však aj pri prazvláštnych situáciách, ktorým som nerozumela. Až neskôr som pochopila... Žila v Čachticiach sama ako prst. Bola vojnová vdova. To, že sme prišli jej vnuci aspoň cez prázdniny bolo pre ňu spasením, ale aj priveľkým zaťažením. Hlavne v časoch prídelov potravín na lístky. Pamätám si ako „čarovala“ cukor s cigánkami za kura, šaty. Aby mala pre nás. Cigánky na veľa detí dostávali hodne cukru. Ona sama, dospelá, minimálne... Neraz som ju pristihla, ako sa mimo domu, konča záhrady, v čistej „šope“ modlí ruženec, drví ho v prstoch, sediac na malej stoličke – a plače. Ťažko mi to ako dieťaťu padlo vidieť žialiť obetavú, všetko nám rozdávajúcu starú mater. Videla som tiež, ako ťažko pracovala na poli, pri chove bravčeka, hydiny, pri zveľaďovaní záhrady, pri zbere ovocia, starostlivosti pri pestovaní zeleniny.
Tajomne nám pripadal aj potok, v tom čase neregulovaný, ktorý sa vinul za našou záhradou. Objavovanie zvieratiek v ňom, lasíc, ondatier, všakovakého hmyzu, bolo na dennom poriadku. Rozkošné boli vyvierajúce teplé pramienky vody na brehu za potôčikom. Veď nie nadarmo sa volala ulica, kde sme bývali - Teplicou... I potok.
Nepríjemné a desivé zážitky som mala v Čachticiach pri opakovanom stretnutí so smrťou. Niekoľko starších odo mňa, nádherných dievčat, ktoré som poznala, a nakoniec sa aj s nimi spriatelila, skončilo tragicky. Zomreli v tej dobe na rozšírenú a dobre neliečenú tuberkulózu.
Okrem tohto všetkého som mala aj nepríjemné-príjemné zážitky, keď sme sa s babenkou vracali z roličky a stretali sme furmanov s kopou sena alebo snopmi obilia na vozoch-rebrinákoch, so zapriahnutými unavenými koníkmi, po boku s rozšanteným, vyskakujúcim, malulinkým žrebčekom. Tešievala som sa z tohto stretnutia, ale aj neuveriteľne obávala. Bála som sa bláznivo cválajúceho drobného koníčka, nevyspytateľne pobehujúceho na všetky svetové strany, híkajúceho od šťastia, že je na slobode, a nie zastrčený v tmavej stajni. Bola som rada, keď sme tieto stretnutia mali za sebou. Ale potom som sa s obdivom, už spokojná, zobzerala. Žienky rôzneho veku, ktoré sme stretali po hrboľatých poľných cestách, nesúce na chrbtoch naložené velikánske batožiská kadečoho, som obdivovala, čo všetko znesú a odnesú... Nezdali sa mi vôbec, že by im tá váha na ramenách robila problémy. Ale keď prišli bližšie, videla som na ich tvárach pot, vyčerpanosť a hlboké vrásky. Prenesmierne som ich ľutovala, že sa toľko narobia ako naša babenka.
