Žabka v klietke

Autor: Magda Kotulová | 27.2.2011 o 11:00 | Karma článku: 8,60 | Prečítané:  988x

Otvorila som dvere. Naskytol sa mi zvláštny pohľad. Dcéra sedela za počítačom a čosi na ňom makala. Vnučka sedela na nemocničnej postieľke schýlená nad blokom. Čarbala do neho s červenou ceruzou. Obe ani nezbadali, že sa dvere tíško poodchýlili a ja som vstúpila do izbietky. Dve rozostlané, pováľané ľudskými telami postele zívali na mňa svojou otvorenosťou a zarazili čistulinkou belobou. Prekvapilo ma to. Mala som skúsenosti s fľakatými perinami, a ešte k tomu neraz potrhanými. Tak v niektorých bratislavských nemocniciach vítali a potom hostili svojich pacientov.

„Čaute, baby! No ako?... Čo je s vami?“ ozvala som sa hlasne.

Drobné stvoreniatko, zhrčené do seba, pozdvihlo hlávku a s roztvorenými nádherne nebesky-modrými očkami na mňa prekvapene pozrelo: „Babi...! Prišla si?“ ale hneď opäť sklonilo hlávku a šibrinkovalo farbičkou po papieri.

„No teda, ani mi nič nepovieš?“ udivene som strnulo zastala pred postavičkou, ktorá sa mi zdala neskutočne drobnučká. Pohladila som ju po strapatej čiernej kučeravej hlávke. To jej stračie hniezdo ju zdobilo, robilo chutnučkou, ako anjelika na obrazoch svetoznámeho Taliana-Raffaela.

„Pozri čo som ti priniesla,“ vytiahla som z tašky banány, čokoládu a hračku.

Nadvihla opäť hlavičku. Nezúčastnene si vzala do vyziablych rúčok poklady, čo som jej predkladala. Podala ich opatrne mamke, čo sa vytiahla spred počítača a zastala pri jej lôžku:„Mami, schovaj mi to!“

Opätovne s údivom som sa pozerala na dcéru, ktorá hračku uložila na parapet okna, kde sa rojili ďalšie hračky. Taktiež tam zakotvili aj banány a Milka.

„To čo má byť?... Nemá na nič chuť?... Nemá o nič záujem?...“ vyplašila som sa.

„Vitaj, mami!... Veru nemá... Len si čosi machlí v bloku, potom leží... Ešte včera stonkala...“

„Ahá... A má ešte bolesti?... Čo je s ňou?...“ vystrašená som pozorovala priesvitnú tváričku, ktorá bola výrazne pochudnutá.

„Už nemá teplotu... ale ju bolia ušká a nemôže poriadne dýchať. Mala riadnu chrípku a z nej komplikácie... zápal pľúc... Ale už sa to lepší... Ešte stále je tak trochu apatická... Nechce jesť ani piť... Dostáva infúzie!“ dcéra sa rozrečnila a pozorovala s nehou skrčenca v strede postieľky.

„Ahaáá...!“ nejapne som prízvukovala, akoby som chápala, čo sa deje v tejto nemocničnej klietke, ktorú okupuje naša nová žabka, taká bezbranná, citlivá a zraniteľná.

Dívala som sa s láskou na drobčeka, krásne dôverčivo sa poddávajúceho do rúk dospelákov.

Hlavou sa mi začalo honiť množstvo myšlienok: ako môže niekto opustiť takéto dieťa, plné nevinnosti, ktorá normálneho človeka dojíma? Kde je vlastná mamina? Myslí na tohto odloženého človiečika? Smutno je jej niekedy za ním? Cudzia žena supluje to, čo by mala robiť vlastná krv, ktorá by mala horieť a vzbĺkať obavou v prípadoch, keď časť z nej je v nebezpečenstve...

Dcéra sa nahla k malej: „Budeš opäť čajík...?“

„Nie, mami...,“ odpierala.

„No musíš, aby sme mohli ísť skoro domov...“

„Dobreéé teééda...“

Žabček natiahol kostnatú rúčku a vzal do nej, naraz nečakané bremienko, šálku čaju, aby si z nej odchlipol. Mamka mu ju s ochotou pridŕžala, aby mu nebola priťažká.

Pozerala som sa na tento obrázok lásky a porozumenia. Ale srdce mi krvácalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?