Zlatý deduško

Autor: Magda Kotulová | 10.2.2011 o 11:52 | Karma článku: 9,39 | Prečítané:  1196x

Bol to deň, keď moji vnuci dostávali polročné vysvedčenia. Ako vždy, očakávala som ich všetkých. Prišli však len Lucka s Barborkou. Neskôr Jurko. Ostatní mi zvestovali svoje pracovné výsledky a môžem povedať aj úspechy – telefonicky. Rátali, že ich nejaká tá cena za chválitebný výkon v podobe odmeny aj tak neminie. Sladkej alebo korunkovej. Nebola nenávšteva nás starých rodičov zámerná: mali dôležitejší program, ktorý sa musel splniť. My starí sme aj tak boli spokojní. Keď prišli naše dve vnučky spôsobili nám šok.

„Dedko, babi, ukradli nám v noci auto!“ vyhlesli hneď vo dverách.

Samozrejme boli sme z jóbovskej zvesti celkom otrasení. Predstavili sme si zlú finančnú situáciu synovej rodiny, prepotrebné auto na rýchlejšie vybavovanie pracovných a iných povinností famílie a všetky možné i nemožné eventuality, spojené s nedostupnosťou auta. Achkali sme, smútili sme, filozofovali sme.

„Dedko, babi. Stalo sa zle, ale mohlo sa stať ešte horšie... Nevieme prečo sa tak stalo... Musíme sa s tým zmieriť,“ mudrovali i uspokojovali nás obe dievčatká.

„Viete čo povedal oco, keď zistil krádež auta?... Hlavná vec, že mi ženu a deti neukradli,“ povzdychla Lucka.

„Dnes je k tomu don Bosca...,“ smutno som ešte vysotila zo seba ako tichú, ale nie celkom úmyselnú, výčitku smerom k svätcovi, ktorého si práve synova rodina vážila a drala sa životnou cestou jeho príkladom. „Ale asi je toto všetko na niečo dobré... Možno by ste dnes mali karambol, alebo kto vie, prečo sa tak práve dnes stalo,“ snažila som hneď po zazlievaní, opraviť sa a vygumovať prehrešok smerom k nebesiam.

Potom vytiahli obe vysvedčenia, ktoré boli dobré a začali sme spriadať reč o inom, nie o tom, čo sa nepríjemné prihodilo. Dievčatá od nás odišli skôr ako inokedy. Chceli byť spolu so svojimi v chvíľkach starostí. Bralo ich to domov.

Po hodine prišiel i Juraj. Mal najlepšie vysvedčenie z rodiny. Pochválili sme ho. Vystískali. Keď sme sedeli za kuchynským stolom a jedli zákusok, ktorý som vnukom pripravila, zasa sa točil hovor okolo zmiznutého auta. Nie však dlho, lebo sa dedko s Jurajom zarozprávali. Jasné, o futbale.

Mlčky som načúvala. Neskôr som ich prerušila a opýtala sa Juraja:

„Ako sa má dedko Peter?... Stále rovnako?... Alebo...?“

„Stále rovnako. Viete čo sa stalo minule?... Išiel do svojej izby. Dvere na kúpeľni boli otvorené. Zbadal tam zrkadlo. Videl tam človeka, obraz človeka... a zakýval mu... Sebe zakýval. Viete?... Nepoznal sa... Nie je to zlaté?“ usmial sa smutne. „Vieš, babi, ja sa mu nesmejem... Však je zlatý, deduško Peter?“

„Áno, je zlatý dedko Peter... Viem, že to nehovoríš preto, aby si sa mu smial... Poznám ťa,“ pohladila som mu blond hrivu. „Áno je zlatý, deduško Peter,“ zduplikovala som.

Pozreli sme sa s mužom na seba s poznaním a s bolesťou, že so svatom Petrom, ktorý má Alzheimera je to už tak zle...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?