Veronika!... Veronika...!

Autor: Magda Kotulová | 4.2.2011 o 19:10 | Karma článku: 7,89 | Prečítané:  1491x

Už niekoľko rokov som nesiahla po knižke slovenskej autorky. Mrzí ma to, aj nemrzí. Po istých zlých skúsenostiach s ich tvorbou rezignovala som a radšej čítala tvorbu zahraničných autorov. Boli to väčšinou esá ako Eco, Johnson, Márquez, Styron a iní, ale aj ruskí autori, ktorí sa zaoberali druhou svetovou vojnou, komunizmom, gulagmi, fašizmom a podobne.

Musím však poznamenať, že som v poslednom čase porušila tabu vrhnuté na po slovensky píšucich literátov a siahla som po Roznerovi, Vilikovskom a sem-tam po nejakom básnikovi, ktorého som objavila či vlastne načapala pri nejakej uverejnenej básničke, ktorej som poväčšine nerozumela, a ktorá sa podobala každej inej, od iného autora rýmovačke, ako vajce k vajcu. Žiadna osobitnosť, výnimočnosť. Niečo, čo by nasvedčovalo osobnosti takého rangu, aby som z čista jasna vykríkla: „To je ono!“...

Ale po avíze istého básnika, mnou obľúbeného ešte z čias podareného socializmu, lebo som v jeho veršoch zacítila čosi mne blízke, a ktorý čosi-kamsi naškrtol na internete na stránkach SME o vulgarizme v našom živote /a zbadala medzi riadkami tichučký nesúhlas s ním/, pri ktorom vyšepol aj meno píšucej Slovenky Veroniky Šikulovej, /nevedela som síce či jej ho toleruje alebo nie/, nakázala som môjmu najmilšiemu, aby mi na Vianoce kúpil napísanú robotičku, podaroval niečo od tejto, nikdy mnou neprečítanej autorky.

Pod našim stromčekom sa objavila šikovná do ruky, začervenalá knižočka, vlastne jej znachovatelá obálka, s nadpisom: DOMČEK JEDNÝM ŤAHOM. S náruživosťou mne vlastnou som po tieto dni po nej siahla a čítala od vidíš do nevidíš.

Môj záujem bol o Veroniku hlavne preto, že som vedela, že je dcérou toho, ktorého som s bázňou a s radosťou vo svojej mladosti objavila, ako nádherne píšuceho prozaika, ktorý ide a hrá na mojej vlne: Vincenta Šikulu. Bola som očarená jeho S Rozárkou, v ktorej chlap z tvrdej Modry, z mesta vína, dokázal s nekonečnou jemnosťou, nádhernou citovosťou napísať žiarivú prózu, na ktorú sa v živote nezabúda a zostáva v čitateľovi na večné časy.

Siahla som teda po Veronike, dcére Vincenta, mysliac si, že vezmem do rúk i do srdca niečo podobné, ako stvoril jej ušľachtilý a senzibilný tato. Ale kde sú tie Veronikine vulgarizmy, o ktorých hovoril môj starý veršotepec medzi riadkami svojho článku?

A tak som čítala... Jemný štýl, verný otcovmu. Siaha a zasahuje hĺbku duše. Občas po tele prebehnú zimomriavky z úprimnosti, hravosti. Láska, nepochopenie, samota, láska k prírode, k rodnej hrude, k vtáčikom-letáčikom, kvetinkám, kocúrikom i nekocúrikom... Plynú jej myšlienky, vety ako vlnky-žblnky v čistej riave, ktorá sa hrnie z nerozkradnutej, nevyrúbanej, nepreriedenej vandalmi-rubačmi hore.

A tu naraz bum!... švac!... tresk!... jedno hnusnejšie poleno nadávky ako druhé. Udiera do duše ako kladivo, sekera, či kutáč. Na!... A ešte jedno!... Švác ho!... Nech sa všetci okolo aj zbláznia od nich... Nech sa autorke len uľaví od jedu, ktorý ju zachváti pri spomienke na niečo...niekoho?... A opäť: buch-šuch! Vulgarizmus... nemiestnosť... Do toho nádherného potôčika čistulinkej vodičky viet, myšlienok trieska hnusné špiny... Naozaj je súčasný svet dediny, malého mestečka taký? Žeby babky, tetky, mamky, fotríkovia, susedia, mali v ústach len množstvo „hrubočazných“ slov a udeľovali nálepky nadávok na hlavu a dušu všetkého navôkol? Počnúc od koníka-neboráčika, ktorý drie na poli až po nezbedného kocúra, mrnčiacu mačku, šantivé decko, nešťastnicu-žienku, ktorá sa práve obšmieta okolo gazdu, alebo spolu-oráča na poli, švagra, brata, frajerky, manželky, manžela?...

 

„...teda, ešte raz, keď sa náš Koco zobudil, pomyslel si, že nech sa ten starý truľo dozvie, že ho chce ukrátiť o zážitky, ktoré jemu nie sú dopriate, čosi také si pomyslel Koco a smradľavo si usral do perín.“

-Ja to serem, nech tie sane ťahá psisko... - hodil do snehu vôdzku.

-Čo ti jebe? Nebude ťahať, nikto ju to nenaučil, - hovoril mu brat.“

 

Veronika!... Veronika!...

 

Potom som oneskorene objavila super rozhovor s touto spisovateľkou: na SME v januári tohto roku. Nechcela som veriť, že DOMČEK „jedným vrzom“ napísala tá istá osôbka, čo klábosnila v dialógu na internete SME. Napriek všetkému - ten jej tatko ju riadne vycibril. Potvorka dobre píše. Až na tie hrubosti, ktoré by sa patrilo spláchnuť dolu Dunajom, alebo modranským zurčiacim alebo nezurčiacim potôčikom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Žinčica. Prečo Slováci nepijú najslovenskejší nápoj

Je to náš národný poklad, prvá vec po bryndzových haluškách, ktorou sa definujeme. Koľko Slovákov však v skutočnosti aspoň raz v živote ochutnalo žinčicu?

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status.

PLUS

Hviezdoslavov Kubín bol hrôza, ale pekne zarecitovaná

Zaujíma to po šesťdesiatich rokoch ešte niekoho?


Už ste čítali?