A život beží ďalej

Autor: Magda Kotulová | 21.1.2011 o 18:11 | Karma článku: 10,77 | Prečítané:  2207x

Práve som sa vracala z pohrebu starého pána, ktorý mal bohatý, nevšedný život, a ktorý Slovensku zanechal po sebe veľký kus zo seba vo svojej práci ako jazykovedec. Staručký, naraz veľmi chorľavý, kedysi plný energie – naraz vyhasol. Náhle. V nočnej tme, keď množstvo starcov sladko a pohodlne spí a nečaká na koniec svojho ešte stále aktívneho života.

Rozsmutnenosť z jeho odchodu trčala vo mne ako bodliak. Pichala a bolela ma. Starý pán bol moja blízka rodina. Veľmi dobrý, srdečný starý muž, so srdečným úsmevom na tvári. Za mladých čias svojho učiteľovania mal ho zriedkakedy. Bol mi aj vysokoškolským učiteľom. Prísny, neprístupný. Pri skúškach nedal ani zášklbom v tvári znať, či skúšaný dobre odpovedá. Až keď odpovedajúci pred neho vytasil index kvôli známke, zaskvelo sa v ňom skoro vždy dobromyseľné, slušné ocenenie. Kedysi som ho stretávala, sama mladá mama, ako kočíkuje svojich malých synov práve na tom istom mieste v našom meste, kde som vozíčkovala zasa ja svoje drobné dievčatká. Občas sme sa pozdravili. Keď sme na seba priamo narazili. A čas sa míňal. Roky leteli a my sme sa stali akoby zázrakom „rodinou“, a ocitli sa po tieto dni na prahu staroby. Naše deti už majú tiež dávno svoje deti odkočíkované. My starkí sme už kočíkovali svojich vnukov. Ale už aj tí, akosi prirýchlo vyrástli z plienok a chodia po svojich, už dlhých nožiskách.

A teraz pohreb. Jeho.

Ako sme sa vracali z tej neľútostnej udalosti, naraz som si pomyslela, že mi chýbajú nejaké poživatiny na druhý deň. Tak som sa zastavila, ešte v čiernom nahodená, unavená, stále rozochvená prežitým, na nákup. Naraz sa mi zdal zhon vo veľkoobchode nenáležitý, zbrklý a akýsi nepochopiteľný. Ľudia sa predbehovali, náhlili, šibrinkovali a drgali s nákupnými vozíkmi do seba. Kdeže som to? V Babylone, či kde?... Zrazu som sa v tej hromade nervóznych, nemilých ľudí-zákazníkov cítila úplne nesvoja. Tak ich poslať na chvíľu na cintorín, aby sa zastavili, pozhoveli sebe i iným trochu pokoja, ľudskosti, vzájomného pochopenia. Ale kdežeby. Pri váhe sa nedočkavo predbiehajú starí mladých, mladí starých. Chcela som niečo aj povedať mládencovi, ktorý šikovne, predbehnúc ma, hodil na váhu zväzok póru. Ale zhltla som radšej slová. Priblížila som sa k mandarínkam. Načiahla sa po nich. Zabŕdla som prstami do hniloby a plesne. S odporom som sa odvrátila. Mokré, nechutné mandarínky. Ale cena bola lákavá. Zlacnené... Už som nahlas zašomrala, pobúrená aroganciou šéfstva obchodu, pokrútila som hlavou a znechutená sa brala k pokladni

Naraz vidím a počujem tú, s ktorou som sem prišla z pohrebu, ako mi máva rukou naproti a hlasne volá, aby som sa pohla. Zrýchlila som krok.

„Čo je?... Však vidíš, že sa ponáhľam a už ideme... Už mám všetko čo potrebujem...“

„Opäť krvácam...!“ Vidím ako sa jej trasú ruky, ako sa jej chytá kus hystérie, obavy, znepokojenia.

„Čože...?“ začnú sa aj mne triasť ruky a podlamovať kolená. Teda opäť začína svoje dielo bezútešná choroba.

Pristupujem k pokladni. S roztancovanými prstami, rýchlo ako vládzem, vykladám tovar ku kase a platím. Chvejem sa na celom tele. Znova hodiny, dni obáv a neistoty. Zradná, zákerná choroba. A nevidno konca. Odchádzam s poloprázdnym vozíkom k východu a moja spoločníčka bledá od strachu, zmätene sa vlečie za mnou. A kúpychtiví adepti do nás vrážajú. Hluk, šum, nervozita sa len tak prevaľuje v hyper-obchode. Nemilosrdný moloch obchodu nás vypľúva a zanecháva rozrušené na temnej ploche plného parkoviska.

Vlečiem sa ako na pohreb za škripotavým vozíkom a rýchlo kladiem nákup do brucha auta. Rýchlo domov... Rýchlo... Ako bude ďalej?... A život okolo pulzuje neuveriteľným rušným tempom, prenikavým šumom, nezdolnou energiou...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

S kým sa križuje Robert Kaliňák?

Všade inde by už demisia ministra vnútra bola aj zabudnutá a nástupca dávno v úrade.


Už ste čítali?