Každý koniec augusta, začiatok septembra sa opakoval v neprávosti, cynizme. Pred triedou mojich detí na škole som vyčkávala na triedne učiteľky spolu, ešte s jednou mamou piatich detí, aby sme sa zúčastnili veľkého odhovárania, strašenia možnými dôsledkami pre nás rodičov i pre naše ratolesti, ak nesplníme požiadavku stiahnutia prihlášky, prihlášok svojich detí na výučbu náboženstva. „Ohlupovanie“ rodiča záviselo od charakteru, slušnosti učiteľa. Nezabudnem nikdy na tie hodiny, keď sa mi potili dlane a srdce som cítila niekde v krku. Stála som pri pani Perželovej, ktorá je už dnes na milosti Božej. Vzájomne sme sa posmeľovali v nádeji, že toto handrkovanie dobre dopadne pre naše deti, a že sa na náboženstvo dostanú a nebudú z toho žiadne nepríjemné konzekvencie.
Dostali sa. Odhovárači nás nepresvedčili. Odradzovania, niekedy formulované so zvýšeným hlasom, nezabrali na naše rozhodné „áno“ - výučbe. Naše deti chodili spočiatku na Vazovovu, kde ich učil náboženstvo Anton Srholec. Deti sa na tieto hodiny tešili. A my, rodičia, s nimi, lebo sme vedeli, že blumentálsky kaplán je šľachetný a hodnotný učiteľ, vychovávateľ.
Horšie bolo, keď deti mohli postupovať zo základnej školy na výberovú s vyučovaním svetového jazyka. Rodič mal túžbu dieťa dať do výberovej školy, keď bolo výborným, talentovaným žiakom. Chcel svojmu dieťaťu dopriať vedomosť cudzieho jazyka.
Poslali sme skúsiť šťastie na takúto Základnú deväťročnú školu s vyučovaním francúzskeho jazyka, aj naše najmladšie dievčatko. Počas Dubčeka sa mi na túto školu dostali dve deti. Vynikajúce žiačky. Tak som sa pokúšala dostať na ňu, aj tú poslednú. Veď sa učila tak isto perfektne. Výberové skúšky urobila. Dostali sme papier s potvrdením, že bola prijatá. Balvan z našich duší spadol s veľkým hrmotom. Naša malá bola v suchu.
Prázdniny prešli. Priblížil sa september a prihlasovanie sa detí na výuku náboženstva na školách. Prihlásila som aj moju najmenšiu, v júni prijatú na výberovú školu. To som nemala. O deň nato privandroval k nám naliehavý prípis s pozvaním nás rodičov, na pohovor k súdruhovi riaditeľovi. Samozrejme, nebola v ňom žiadna zmienka o čom „pohovor“ bude. Tušili sme o čom bude. Nebolo nám všetko jedno, keď sme sa s manželom, ktorý musel vynechať pár hodín v zamestnaní, vyberali na školu, kde chodili už naše dve dievky a kde študovali s výborným prospechom.
Do riaditeľne nás uviedol vysoký, inteligentne vyzerajúci riaditeľ. Elegantne nás privítal, usadil. S milým hlasom nám predniesol svoje napomenutia, ako ideme škodiť svojej ratolesti tým, že sme podali prihlášku na náboženstvo. Bude jej to prekážať v ďalšom štúdiu a môže to škodiť aj nám... tak a tak... a podobné veci...
„Prosím vás, ako by sme sa mohli pozrieť svojim deťom do očí, keď vedia, že sme podali prihlášku na náboženstvo a teraz ju zo strachu stiahneme?... Čo si o nás pomyslia?... že im doma vravíme iné a tu vonku iné?... Nie, nebudeme nič brať nazad... Zostane na škole naša prihláška...“
Riaditeľ po mojich slovách ani nemukol. Len sa bezradne a nechápavo na nás pozeral.
Porúčali sme sa skoro. Nezdržoval nás. Vydýchli sme si, že to celkom slušne dopadlo.
Po dvoch dňoch k nám dotrielil „úmrtný“ list. Znel:
Z organizačných dôvodov meníme svoje rozhodnutie zo dňa 4.VI.1971 o prijatí Vašej dcéry H.K., žiačky ZDŠ Vazovova 4 do 6. ročníka s rozšíreným vyučovaním jazyka francúzskeho.
/Dôvody: Po dodatočných prihláškach musíme pribrať z organizačných dôvodov viacej chlapcov, odsúvame žiakov, ktorí majú bydlisko vzdialené od miesta školy/.
Nové rozhodnutie: Neprijatá pre nedostatok miesta.
Riaditeľ školy, v. r.
Základná deväťročná škola
v Bratislave Riazanská ul.79
Moje dve staršie dievčatá na túto školu chodili ďalej. Tretia, pre veľkú vzdialenosť od školy /pár ulíc navyše.../ a preto, že bola dievča a nie chalan /diskriminácia ako hrom!/ prijatá výberovou komisiou v júni, bola vyrazená zo školy, na ktorej už vlastne bola a mala zostať. Bolo nám úplne jasné a samozrejmé, že to bol následok nestiahnutia prihlášky na náboženstvo našich detí na tejto vzorovej, socialistickej, ľudovo-demokratickej škole.
Dnes množstvo občanov tvrdí, že v minulosti žiadna diskriminácia kvôli náboženstvu nebola. Ale kdeže!... Bola a na každom kroku. Kto chcel to videl. Aj teraz to musí vidieť, po uplynutí tých predivných čias, keď boli vyvolení a nevyvolení, keď niekto mohol a iný nemohol, keď niekto smel a iný nesmel.
Nech sú tieto moje pravdivé riadky, dnes vo výročie novembra 1989, spomienkou na tú tvrdú, nedemokratickú dobu. Buďme radi, že sa sa pre každého otvorili dvere slobody. S rovnakou šancou žiť, konať, pracovať, študovať. Svojím vlastným pričinením, s vlastnou schopnosťou, usilovnosťou žiť si svoj život tak – ako sa sám rozhodne.