Otvorila mama. Do bytu sa vovalili traja muži, a že kde je pán bytu, môj otec. Mama zavolala otca. Otec vyšiel z izby, ale to už traja chlapi s legitimáciami v rukách vlamovali sa ďalej do nášho súkromia. Nečakali, či im do neho dovolia rodičia vstúpiť. Vošli do izby. Otec za nimi. Jedného spomedzi seba vrátili strážiť vchod, aby nebodaj z bytu nik neušiel.
Bračekovia šantili na chodbe, akoby sa nič zvláštne nedialo. Obstúpili holuba. Hrali sa s ním. Neznámy mladý muž stál pri vchode, a nevedel čo s rukami. Celý nesvoj si ich vsunul do vreciek saka. Stála som vo dverách detskej izby a pozorovala prečudesné scény, ktoré sa akosi príliš rýchlo striedali. Chlapi buchotali v izbe za zatvorenými dverami. Nevedela som, čo tam robili. Až po chvíli odtiaľ vyšli, odtlačili ma hrubo spomedzi dvier a vošli do môjho a mojich sestier dievčenského kráľovstva. Vrhla som na nich zničujúci pohľad, keď roztvárali skrine s bielizňou, odkrývali naše študentské skrýše s tajomstvami mladosti. Vyhadzovali veci: na skrine, pod skrine. Klepali po stenách, nazízali i pod koberec. Hnevalo ma, keď našli a prezerali listy od môjho chlapca, ktoré som mala uložené v úkryte vecí-tabu. S neskrývaným úškrnom ich vhodili do regálu skrine. Potom vzali hŕbu asi päťdesiatich svätých obrázkov, ktoré si najmladšia sestra zbierala od katechétok, učiteliek, kamarátok a kde-koho. Vošli so svojou korisťou, hrčou obrázkov a tromi ružencami do ďalšej izby...
Medzitým sa bratia hrali s holúbkom. Strážca vchodu nevydržal. Priblížil sa k chalanom. Chytil holuba do ruky, pohladil ho a zdráhavo vyriekol:
„Aj ja mám takých šarvancov ako ste vy... aj oni majú holubov. Ako sa volá?“
Bratia zborovo vyhŕkli:
„Pipo...!“
„Ahá, tak teda, Pipo...“ ledva dopovedal, naraz Pipo z jeho rúk vzlietol.
Chlapci zhíkli. Ja tiež. Cudziemu mužovi bezradne ovisli ruky. Pipo vyliečený, prvý raz lietal. Zakrúžil, obletel zo tri razy rozľahlú predsieň a sadol na zem. V tom sa otvorili bočné dvere. Z nich sa vyrútili dvaja, čo robili taký bengál po našich izbách.
„Čo sa s nimi babreš?... Čo nestojíš u dverí?“zahrmel jeden z nich.
„Ja...ja...“ chlap, celý červený, koktal.
„Čo ja...? Máš stáť pri dverách a nie sa s nimi srrr...!“
„Dobre...“ zahundral mladý a opäť si poslušne stal k vchodu.
O pár rokov neskôr, po eštebáckych prehliadkach, po uväznení môjho najstaršieho brata za Katolícku akciu, po jeho navrátení z väzenia po amnestii, vydala som sa, mala deti. Nasťahovali sme sa do staršieho bytu. Pre nás nového. Sťahovali sme sa. So zvedavosťou sme pozerali na neznáme bydlisko, tajomnú bránu, nepreskúmané okolie. Na prízemí baraku, kde sme mali bývať, z okna, díval sa rovno na mňa a moje malé deti, chlap: strážca vchodu - z môjho detstva. On ma určite nepoznal. Však ja jeho – áno...