Magda Kotulová
Svetlo
Milí priatelia - nedá mi osloviť vás inak - pretože takto by to iste urobila ona. Pred krátkou dobou, minulú stredu, nás opustila naša babinka Magda Kotulová, keď po niekoľkých týždňoch boja podľahla ťažkej chorobe.
Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Milí priatelia - nedá mi osloviť vás inak - pretože takto by to iste urobila ona. Pred krátkou dobou, minulú stredu, nás opustila naša babinka Magda Kotulová, keď po niekoľkých týždňoch boja podľahla ťažkej chorobe.
Do kelu!… Musela som ho stretnúť práve v dni, keď krívam sama ako starý vypĺznutý čert a vlečiem za sebou jedno odídené koleno? A teraz musím si sadnúť k počítaču a rýchlo zo seba vysunúť dojem z nečakaného stretnutia? Namiesto rozčítaného Štefana Zweiga musím siahnuť a podstúpiť klopkanie na klávesnicu?…
Je nejaký čas po Veľkej noci. Kto si nevšímal iba šibačku a oblievačku a zamyslel sa aj na dôvodom oslavy veľkonočných dní, iste prišiel na kvantum otázok a niekedy aj odpovedí. Sledovala som dianie vo Vatikáne a bohoslužby pápeža Františka. Trojdnie - Zelený Štvrtok, Veľký piatok, Bielu sobotu. Každý deň som ináč prežívala, či vnímala.
Nezvykla som mať veľa priateliek. Vždy som mala maximum dve-tri, ktoré mi zostali verné až do mojej staroby. Vernosť je vzácnosť, ktorú si nesmierne vážim. Veď priateľstvo, ktoré je dlhodobé, je drahokam.
Ľudia sa neradi vracajú do minulosti. Mnohí z rozličných dôvodov. Niekto má nepríjemné a tragické skúsenosti, niekto zlé svedomie pre nejaký čin, postup, niekto pre zradu svojho najlepšieho priateľa, partnera a podobne.
V našej rozvetvenej rodine vždy sa našiel človek plný humoru, dobrej vôle a taký, ktorý vedel v každej nedobrej, či v konfliktnej situácii navrátiť stratenú pohodu, alebo aspoň upokojenie.
Odmalička som mala sen. Ťahá sa so mnou až do mojej terajšej staroby. Túžila som byť spisovateľkou, novinárkou, a keď nie tým prvým a druhým – tak učiteľkou. Hltala som literatúru, ktorej obsah sa mi vtláčal hlbko do duše. Smútila som, plakala som, tešila som sa spoločne s hrdinom rozprávky, románu, básne.
Všetci starší vedia veľmi dobre, ako je to s ich nočným usínaním. Niekto sa naučí na lieky na spanie a zaspí v tú jednu ranu. Iný sa vyhýba týmto pomôckám ako čert svätenej vode, lebo sa bojí, že si na tieto čertovské cukríky ľahko zvykne.
Hm. Tento výraz znie nejako staromódne. Staromódne?… Však je stále živý. To krštenie existuje dodnes a je to paráda. Nedávno som ho zažila a môžem povedať, že vo mne zanechalo veľa pozitívnych, nádherných momentov.
Pred niekoľkými dňami bola Popolcová streda. Kedysi skoro každý občan Slovenska chápal, čo ten názov znamená. Najčastejšie sa pripomenula myšlienka: „Prach si a na prach sa obrátiš!“…
Bolo to v čase, keď nás vyviezli v rámci akcii B z Bratislavy a ja som musela každú sobotu po škole cestovať osobákom na dedinu, kde sme dostali možnosť po vyhadzove z Avionu sa nasťahovať. Rodičia so štyrmi malými deťmi bývali v dvoch izbách domu. Riadne sa tlačili, ale dobrých ľudí sa vraj všade veľa zmestí.
Výročia bývajú rôzne: radostné, veselé, ale i smutné, pochmúrne. Tak aj ja som mala po tieto dni príležitosť výročia, nie príliš svetlého.Výročie odchodu môjho manžela na druhý breh života.
„Tí kterým jde jen o moc, se dali na nesprávnou cestu. Moc je nástroj. Moc je něco jako zdroj energie. Elektrárnu potřebujeme na to, abychom mohli svítit. Elektrickou energii však mužeme využit ke svícení nebo k zabíjení. Vždycky záleží na tom, nač elektrinu – nebo moc – vlastně potřebujeme. /Šimon Peres: Pět rozhovoru, Praha, Nakladatelství Lidové noviny, 1998/
V týchto dňoch som musela nejako viac myslieť na svojich odrastených vnukov, ktorí ma neustále prekvapujú svojím vyjadrovaním, konaním. Občas prekvapia návštevou. Z nej žijem niekoľko dní. Prečo?
Vo vypätej predreferendovej atmosfére, keď niektorí z nás sedia pred počítačom, alebo pred televíziou a čakajú, čo prinesie tá alebo oná hodina, hlasy z jedného alebo z druhého brehu, dostala som riadnu koliku, ktorá ma úplne položila. Áno, na lôžko nemocnice, ako už po neviem koľkýkrát.
V ten večer, vlastne v tú noc, rozmýšľala som, ako už dávno nie, o mojom svadobnom dni. Svadbe. Mnohé ženy vravia, že to bol ich najšťastnejší deň života. Môj skoro nebol…
Sú krásni. Usmievaví. Nadopovaní šťastím zo života. Zdraví. Samostatní. Scestovaní. Spokojní. Dobre situovaní. Moderne oblečení. Dokonca parádne vykozmetikovaní. Tak sa na nás pozerajú a nechajú sa obdivovať na billboardoch. Mnohým starým, ktorí kráčajú pod týmito na popukanie smiechom nepravdivými, nereálnymi, obrovskými zlátaninami dreva, kovu, papiera, len sa v duchu pýtajú: „Kde na to chodia tí dizajnéri, reklamoví kutilovia?… Do Hollywoodu, alebo nejakých iných záhadných filmových ateliérov, kde sa všetko prifarbuje, okrášľuje, falšuje, nadsadzuje?“
Raz na jeseň som sa zobudila po celkom príjemnom sne, ktorý skončil nepríjemne. Stála som na voňavej lúke a čakala na moje dve staršie sestry. A ako tak čakám, naraz „štíp“, niečo ma poriadne poštípalo. Vtom mihu som bola hore. Svitalo, svetlo bolo už všade v miestnosti, len moje zlepené oči sa nejapne rozhliadali, akoby v hmle. Na ruke ma čosi poriadne štípalo. Žeby ten komár zo sna?… Sama som sa čudovala, ako je to možné, že vpich, ktorý mi uštedril otravný šibal v sne, je skutočnosťou. Ruka pri lakti pálila.
Dni cválajú ako mladí žrebci, vypustení z maštale. Je po Vianociach, letia dni nového roka a už zaťahujeme v bežnom pracovnom čase ako o dušu. Všetko sa vracia akoby do normálu. Je po dlhých sviatkoch. Zvyknime si. Zvykáme si.
Ak by sme vlastnili prístroje podobné tým, čo vidia aj v tme pohybujúcich sa, alebo stojacich ľudí, ale ktoré by videli do duší, len potom by sme spoznali to množstvo spoluobčanov so zraneným vnútrom. Poviete si, čo sú to za nápady, kombinácie? Akí ranení, zranení?… Ale áno. Je nespočetný zástup tých, čo majú poranené duše. A aby to na nich nik nezbadal, vytvoria si okolo nich riadnu betónovú stenu, či tvrdú škrupinku, aby tú ich ranu nik nevidel, nespoznal. A trpia neuveriteľne. Dlho. Roky. Nekonečne…